Láska, ktorú môžu tvoriť dvaja ľudia. Lebo chcú, vedia, musia.
Takí boli aj oni. Najlepší prastarí rodičia na svete. Starajúci, milujúci, ako z rozprávky.
Neexistuje priestor, na ktorom by som mohla opísať to, čo bolo medzi nimi.
Neexistujú slová, ktoré by to všetko mohli obsiahnuť. Vyjadriť, čo pre mňa znamenali. Aký príklad mi dali.
Ako veľmi som chcela, aby boli čo i len malou súčasťou života môjho Chlapa.
Nestihli sme to. Ani pri jednom, ani pri druhom. Lebo tak to Ten hore zariadil.
Chcel ich mať oboch pri sebe. Chcel, aby boli opäť spolu.
Aby sa opäť mohli doťahovať s takým pohľadom ako vtedy, keď sme u nich doma sedeli všetci za stolom.
Ako vtedy, keď sme sa smiali na humore, ktorému rozumeli len oni.
Lebo sa poznali tak, ako sa mohli len tí, čo spolu strávili desiatky rokov.
Ako vtedy, keď sa jeden druhého držali. A starali sa o seba.
Do poslednej chvíle.
Odišiel starký. V zime. Keď vonku padal sneh. A vlaky viezli ľudí nevedno kam.
A dnes večer odišla aj starká. Lebo to bez neho nebolo ono. Lebo všetko to stratilo tie farby, tie vône, tú silu, čo jej dával on.
Odišli. Jeden za druhým. Lebo tak to Boh chcel. A všetko ostatné bude podstatné až neskôr.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára