utorok 25. decembra 2012

Sukienka utkaná z nebeskej hmly

Už viac ako polroka zháňam sukňu. Po výlete v Londýne som sa rozhodla, že sa budem obliekať viac ako slečna, dáma, žena. Keď sa Angličanky nehanbia za svoje stehná, prečo by som sa mala za tie svoje hanbiť ja? 

Chcela som baletkovskú sukňu. Obehala obchody pre baletky, hľadala na zahraničných blogoch a len híkala a smútila, že táto nepasuje, s touto by mi bolo všetko vidno, a k tejto potrebujem vysoké opätky, na ktoré momentálne nemám ani zručnosti ani vlastnosti.

Nakoniec som ju objavila. Medzi miliónmi vecí na Urban Markete. A zaľúbila sa. Na prvý pohľad. Na druhý aj na posledný. Túžila po nej, bola ochotná prejsť aj celú Bratislavu, aby som ju mala v skrini. Hoci len pre jednu príležitosť. Hoci len pre jeden večer. Jeden bál. Jednu krátku hodinu. Nakoniec ma od nej odhovorili, že v Londýne nájdeme krajšiu. Nepochybujem. Ale neviem zabudnúť na túto nádheru, ktorú som mala pár minút oblečenú na hrubom zimnom svetri k bodkovaným gumákom a cítila sa tak, ako sa dá cítiť len v takejto sukni. Baletkovsky.

nedeľa 23. decembra 2012

Watch how you go

Nemám rada vianoce, svoje narodeniny ani meniny. Keď som vyrastala, menil sa môj vzťah k nim. V puberte to bolo najhoršie, kým som nestretla jedného z najdôležitejších ľudí v mojom živote a prestala sa búriť voči všetkému a všetkým. Preto aj v takýto čas myslím na tých, ktorí tu boli. Raz.

Vianoce totiž nie sú o baliacom papieri, umelom stromčeku, červenom boá, čo mám omotané okolo krku, keď vyzdobujeme s mamou jedličku či borovicu. Vianoce sú o tom pocite. Miestami tak strašne skľučujúcom a miestami vďačnom za všetko, čo mi moji blízki dali.

Depresia? Vôbec nie. Skôr mi len prišlo ľúto za všetkým, o čom som prišla. Raz.


The more we rush about, the less we do,
I never saw you drift away.
The more we spin around, the less we move,
I never saw your spirit break.

I wish that I could be your journey's end
But you are only passing through, yeah.
It's not for me to try to steer your way,
I wish you well in all you do.

Just say you'll watch how you go,
Be gracious with your light
And may the years be kind now.
Just say you'll mind how you roam,
The things that we have shared
Will soon be left behind now.

I hope you know that you're a graceful soul,
You fill the room with hope and light.
It's only right that you should go your way,
Cause nothing ever lasts that long.

Just say you'll watch how you go,
Be gracious with your light
And may the years be kind now.
Just say you'll mind how you roam,
The things that we have shared
Will soon be left behind now.
Behind now... behind now... behind now.



utorok 18. decembra 2012

Od tulipánov po Vianoce

Nepísala som takmer dva mesiace. Tak som si dnes pod ľahkosťou rannej práce osladila kávu londýnskymi keksíkmi Sainsbury´s a povedala som si, že aj keď len o tulipánoch napíšem. Veď keď mám tú kreatívnu slinu, prečo ju nevyužiť na tomto mieste. 

Mám rada kvety. Najmä tie od svojho chlapa, ktoré dostanem len preto, že vonku prší či fúka vietor. Len tak. Bezdôvodne. Lebo chce. A preto sú moje najobľúbenejšie. 


Mám rada kvety. Aj od tých druhých, čo si občas spomenú, že kvety sú vhodný dar pre každú príležitosť. Aj preto, že len tak prejdu našim prahom. Tie posledné som dostala teraz, v polovici decembra, a urobili mi ohromnú radosť. Lebo sú žlté a lebo sú to tulipány.



Po zdá sa vydarenom stretnutí našich priateľov mi na poličke pribudla aj kniha. Taká menšia, červená, šarmantná. Inteligentná a plná obrázkov, z ktorých si hádam raz zoberiem ponaučenie a začnem sa obliekať tak, aby som zapadla do parížskeho davu. Modro-bielo bez farebných čeleniek a jahôd na hlave. Veď hovorím si, že už aj žena chcem byť. Hľadám preto inšpirácie, košele, nohavice aj doplnky. Lebo veď nie každý deň je nedeľa. Ale mohla by byť. 

A ak to aspoň trochu upokojí situáciu za oknami, hrdo vyhlasujem, že nemám ani jeden vianočný darček pre mojich. Dokonca aj s tými decembrovými narodeninovými meškám už pár dní. 


Snažím sa menej spať, aj keď mám v očiach žilky potrhané. Stihnúť všetko, čo treba a konečne dopiť aj rannú kávu. Hoci studená je zdravšia. A aj menej vonia. Takže viac chutí. :) 


A lúčim sa, kým nedám dokopy myšlienky o Rusku, ktoré sme s chlapom dobíjali pred treskúcou zimou, čo tam dorazila pred troma týždňami.

štvrtok 1. novembra 2012

Boje občas treba

Občas v noci neviem zaspať. A popri počúvaní nádychov a výdychov svojho Chlapa utrieďujem myšlienky, čo sa v hlave nahromadili počas dňa. Niekedy mi prídu na rozum nápady ako vylepšiť náš francúzsky byt – urobiť si stolček pre moje časopisy, čo sa doma na juhu ukrývajú pod posteľou alebo kúpiť na stôl do kuchyne levanduľu, aby sme sa cítili ešte viac francúzsky.

Musím však priznať, že posledné noci neboli pre mňa veľmi jednoduché. Uvedomujúc si, že som väčšinu času venovala všetkým okolo – riešila depresie, zmeny, výzvy, krízy aj problémy svojich priateľov. A zabúdala som na seba. Možno aj preto ma dorazila klimatizácia v práci a moje dutiny ma už spod periny pustili len na autobus. 

Konečne som doma na juhu. S veľkou vnútornou potrebou oddýchnuť si, rozmýšľať a venovať sa knihe a francúzštine. Chcem si totiž plniť aj svoje sny, svoje výzvy a riešiť svoje problémy. Byť so sebou spokojná a neobracať sa dozadu s ľútosťou, že som niečo prepásla. Že mi niečo uniklo pomedzi prsty, keď som vysedávala na gtalku/facebooku/mobile. 



Bez internetu len s knihami – obľúbenými aj francúzskymi sa púšťam do daždivých dní, ktoré sú pred nami. Lebo aj ja mám občas chuť bojovať. Za seba.

streda 22. augusta 2012

Rakúska svalovka a chodník plný stôp

Cez víkend sme s chlapom navštívili Mozartov Salzburg, máčali si nohy (na všetky slovenské pomery) v neskutočne čistom jazere a štverali sa na vrch, z ktorého budem mať svalovku po troch dňoch ešte ďalšie tri. 

Napriek bolesti, ktorú mi spôsobuje chôdza po schodoch hore a ešte viac dole, sa stále prekvapujem, aké je iné a oveľa lepšie dýchať neslovenský vzduch. Míňať na cestách iných ľudí, hľadať inšpirácie v obchodoch aj v rade na lístky. Stískať milovaného človeka na moste, ktorého meno nepoznám a povoliť očiam pustiť slzy spod mihalníc bez riešenia poznaných i nepoznaných ľudí na ulici. 

Občas chcem plniť očakávania tých, ktorí sú mi najbližší, štverať sa na vrch a plakať od bolesti. Lebo chcem, musím a viem. Občas mám chuť si len tak sadnúť na vlak a cestovať a prestupovať. Nesledovať časy na tabuli ani na ruke. Občas potrebujem žiť v inom svete, s cudzími ľuďmi okolo a nestarať sa o názory, chute aj myšlienky druhých. Občas potrebujem odísť a nesledovať svoje stopy...

piatok 27. júla 2012

Ako sa nám Miró nasťahoval do kúpeľne

Veci začínajú mať svoje miesto. Aj v kuchyni sa už pomaly orientujem, aj keď na roky rokúce bude tento priestor doménou môjho chlapa.


Začali sme žiť v našom byte. Počúvať našu hudbu. (Francúzske rádio.) Utierať prach na našich poličkách a kupovať si kvety do provizórnej vázy od našej fľaši vína.




Našli sme miesto Miróovi, lebo k nám prišiel až z NYC. Robí spoločnosť sviečkam pri vani. A zatiaľ sa jemu aj nám v kúpeľni pozdáva.


Aj keď mnoho vecí a dejov okolo nás nie je na plných 100%, aj keď často pre prácu nestíhame spať a nemáme sa ani čas rozprávať, sme spolu v našom hrade. Našom. V tom, ktorý sme si vysnívali pred dvoma rokmi. A žijeme. Pre seba. 

sobota 7. júla 2012

O búrkach na juhu

Mám rada búrky. 


Také, čo prídu znenazdajky, nízko visia nad zemou, a potom spustia svoje ťažké kvapky o veľkosti palca na nohe. Ale aj také, ktoré počuť dlho zdiaľky. Pri tých sa mi od detstva výborne učilo. Pamätám sa, ako som s papiermi rozloženými po mojom modrom koberci sedela pri balkónových dverách a učila sa nemecké slovíčka. Išlo mi to vtedy mne-neprirodzene ľahko. 


Keď sa brat skrýval pri hrmení a bleskoch pod naše veľké ťažké schody, skrývala som sa tam s ním. Nie preto, že by som sa bála ako on. Naopak. Aby som ho svojimi výkrikmi vyľakala ešte viac. 


Poslednú dobu prší veľa a ťažko. Oblaky už nevládzu tolerovať teploty nad 35° ani u nás na juhu. A každý večer zavlažia hrušky a jablone v našej záhrade. 


Včera sme si s mamkou otvorili balkón v kuchyni a rozložili si všetky noviny, časopisy a katalógy po našom okrúhlom stole s malými solničkami v strede. Bolo nám dobre. Pili sme egrešovú minerálku a pri hrmení sa občas pozreli na seba. 


Mám rada atmosféru doma, aspoň tú kuchyňovú. So šálkami kávy, vyloženými nohami na vedľajšej stoličke a mojou mamou, ktorú v  jej dobrote a láske netromfne nič na svete. 

štvrtok 5. júla 2012

streda 27. júna 2012

V hrade a s domovom



Našli sme si domov. 
Ten, o ktorom sme azda snívali celý rok (a aj roky pred tým). 
S vaňou aj vôňou parkiet. S knihami na poličkách a kvetoch vo váze. 

A čoskoro balíme kufre a vybalíme ich až tam. 
S radosťou, ktorú sme mali 
hneď ako sme tam včera vstúpili. 

nedeľa 24. júna 2012

Ako išlo vajce na vadrovku


Musela som sa podeliť. O svoje nové vlasy.
Lebo sa mi strašne páčia. Ani nie preto, že za nimi opäť stála Zuzka, 
ale preto, že ofina je krátka ako má byť. 
Oči sú síce opuchnuté, ale robiť v sobotu o 7mej niekto predsa musí. 

Takže vytasujem všetky čelenôčky, výrazné naušnice,
aj staré kúsky, čo som vyhrabala zo skrine a idem zo seba spraviť seba. 

štvrtok 21. júna 2012

Za oblaky a ešte kúsok ďalej


A tak pôjdem na koniec sveta a ešte ďalej.
Tam, kam ma nohy donesú. 

Urobiť jeden veľký nádych. 

A nezadusiť dušu. 

Tam za oblaky, 
kde je človek sám.



nedeľa 3. júna 2012

Pár normálnych chvíľ pod jarno-letným slnkom sediac na hojdačke

Bola som doma. Vlastne píšuc tento blog ešte stále som. 

Mamuša mi urobila kávu do postele, nakúpila čerstvé pečivo a starala sa o dcéru s radosťou a úsmevom. Presne tak, ako keď sa po dlhom čase opäť vrátim domov.

Po bratislavských stresoch, cestovaní na druhú stranu republiky (o východniarskej svadbe neskôr - keď budú fotky) a lámaní rekordov v odpracovaných hodinách a hodinách bez spánku, som cez víkend okrem učenia sa francúzštiny na utorkovú skúšku nerobila v podstate vôbec nič. No dobre, škrabala som Predátora na bruchu (po útoku na bezbranného vtáčika dostal Sorbon nové meno).

Nepísala som dlho, riešiac všetko potrebné aj nepotrebné. Za tieto týždne som si však zhromaždila niekoľko poučností, s ktorými sa chcem podeliť.

1. Objavila som skvelý lak. Vzhľadom na to, že sa mi pokazila mašina na telefonovanie, fotku ukážem neskôr. S Chlapom sme však lak pomenovali kozmický. Osem dní totiž vydržal nepoškodený, zvládol výlet do Prahy aj strihanie nechtov. Po obavách, že sa nebude dať odlakovať, lebo ako môj Chlap povedal - natierajú ním vesmírne satelity, išiel dole prekvapivo jednoducho. Dnes je preto na prstoch na nohách. Predpokladám, že žiadny iný ho cez leto ani nevystrieda. Nebude totiž môcť, muhehe.

2. Trochu kultúry. Pražské jaro. Moje prvé a pre výborný zážitok dúfam, nie posledné. Chlap, ktorý sa rozumie, vybral Varšavskú filharmóniu s jedným malým zázrakom - ten má miesto dvoch rúk určite tri. Rafał Blechacz - chlalan (mladší ako môj Chlap), čo povyhrával všetky ocenenia od Varšavy až po Londýn. A zahral Beethovena tak famózne, že aj Číňanky v teniskách zatvárali oči a (kým niekomu múdremu nezazvonil v sále mobil) nechali sa unášať jeho klavírnym sólom.



3. Literatúra. Stále, pomaly to bude večnosť, čítam všetkými ospevovaný Kafkov Proces. Zvolila som si zjavne zlé obdobie - pre Kafku vysoké teploty a príliš veľa slnečných lúčov. Váham preto, či Franza odložiť a vrhnúť sa na desiatku iných kníh alebo sa zatnúť a dobojovať. Podľa sľubu totiž do konca roka musím prečítať 16 kníh (toto číslo zahŕňa najmä mnou zakúpených 13 kníh, áno, viem, som mamonár. A čo? Knihy milujem. Bodka)

4. K Back in Black. Kúpila som si sukňu. Čiernu dlhú až po zem. Pred jej skrátením v nej síce vyzerám ako Mortiša, ale po ňom budem opäť svoja. Nechala som sa inšpirovať jednou kolekciou z nového čísla magazínu Elle, podľa ktorého k originalite stačí čierna sukňa, biele tričko a pekné tenisky. Prvé, druhé aj tretie mám, takže som opäť šťastný človek. 

5. Handry. Za posledný mesiac do skrine či medzi poklady nepribudli žiadne design-kúsky. Na sashe som si však opäť urobila radosť. Kúpila si sukňu - ľaľa túto a tričko od i.v. - ľaľa toto. Z pražských nákupov si tášky s oblečením priniesol Chlap. Aká irónia osudu, ach.

6. Byt. Najnovší problém a hádam najviac pretriasaná téma v našom hrade. Hľadajúc správne aj nesprávne dúfam v krajšie a lepšie parkety, vyššie stropy a originalitu majiteľky vysnívaného a čoskoro nami obývaného priestoru. Keď sa nájde, napíšem, odfotím, od radosti si poplačem a hádam sa čo najskôr presťahujem(e). 



Na zdravie krajším a príjemnejším dňom so slnkom (pre tých, ktorým chýba) a s dažďom (pre tých, čo ho milujú). 

nedeľa 6. mája 2012

Back in Black, či ako to tá Amy spieva

Najnovšie som hľadala inšpiráciu ako nosiť čiernu farbu po svojom. Nie smutne (aj keď priznávam - smútok bude hlavným dôvodom takto ladeného šatníka), ale svojsky. Od Milána cez Paríž a Londýn až po New York som našla pár modelov, ktoré jasne dokazujú, že aj s čiernou farbou sa dá  pracovať a vyzerať jedinečne.


Nie každý má odvahu na čierne topánky s farebnou podrážkou, ale ako píšu bratia Česi, práve takéto budú hitom. U nás možno o rok, ale za hranicami sa po takýchto v obchodoch len zaprášilo. 

Čierna aktovka je najnovšia bojová úloha. Síce drahá, ale unikátna. Čas už nevrátim späť a viedenská aktovka už patrí niekomu inému. Táto je však krásna a keby mala ešte pútka cez ramená, s touto slečnou sa skontaktujem okamžite. 

Páči sa mi uniformový golier. No a čo? Viem, že Jean-Paul (pozdravujem mojich drahých) je zásadne proti nemu. Podľa môjho skromného názoru neexistuje golier, ktorý by dokázal lepšie vyniknúť na svetri, aký má oblečený táto fešanda.

Opäť, kabelka je základ a pekné nohy tiež (k tomu detailnejšie za chvíľu). A princeznovský kabát, ktorý vynikne na sukni aj nohaviciach je úplným grom pocitu, ktorý máte pri pohľade na túto slečnu. 

(O tom, že je Parížanka navyše aj pekná, hádam nabudúce.)

Najviac čiernej farby sa mi v skrini rozlieva na ženských veciach (rozumej sukne a šaty). Niektoré som zdedila po mame a babke. Ženskosti na žene nikdy nie je dosť a preto hor sa na sukne. 

Nemožno zabudnúť na to, že základom sú pekné nohy a ja už dlhé roky túžim po niečom podobnom.

Kým však dospejem k vysokým podpätkom, pretečie ešte veľa vody.  Na druhej strane, budem o nich radšej naďalej snívať, ako na uliciach strácať rovnováhu. Žena si totiž všetko nemôže dovoliť (aj keby veľmi chcela).

Čierne šaty, "pánske topánky" a výrazný doplnok (na krku/ na ušiach/ na rukách). To je štýl, čo budem raziť cez leto. 


Chlapčenský a môj. Lebo pozornosť od nepekných nôh sa upriami vyššie a v človeku sa aspoň na chvíľu eliminujú všetky zábrany neukazovať nepekné časti tela verejnosti. 
Toto je len dôkazom predošlého.


Nič viac len čierna a doplnok na krku. 


Hor sa do ulíc. V tejto farbe. Avšak inak ako všetci okolo.

pondelok 30. apríla 2012

O obrovskej láske, čo bude vzorom

Občas svet naplní obrovská láska. Taká, čo neexistuje v každom čase a na každom mieste na zemi. 

Láska, ktorú môžu tvoriť dvaja ľudia. Lebo chcú, vedia, musia.

Takí boli aj oni. Najlepší prastarí rodičia na svete. Starajúci, milujúci, ako z rozprávky. 

Neexistuje priestor, na ktorom by som mohla opísať to, čo bolo medzi nimi. 

Neexistujú slová, ktoré by to všetko mohli obsiahnuť. Vyjadriť, čo pre mňa znamenali. Aký príklad mi dali. 

Ako veľmi som chcela, aby boli čo i len malou súčasťou života môjho Chlapa. 

Nestihli sme to. Ani pri jednom, ani pri druhom. Lebo tak to Ten hore zariadil. 

Chcel ich mať oboch pri sebe. Chcel, aby boli opäť spolu.

Aby sa opäť mohli doťahovať s takým pohľadom ako vtedy, keď sme u nich doma sedeli všetci za stolom. 

Ako vtedy, keď sme sa smiali na humore, ktorému rozumeli len oni. 

Lebo sa poznali tak, ako sa mohli len tí, čo spolu strávili desiatky rokov.

Ako vtedy, keď sa jeden druhého držali. A starali sa o seba. 
Do poslednej chvíle.

Odišiel starký. V zime. Keď vonku padal sneh. A vlaky viezli ľudí nevedno kam. 

A dnes večer odišla aj starká. Lebo to bez neho nebolo ono. Lebo všetko to stratilo tie farby, tie vône, tú silu, čo jej dával on. 

Odišli. Jeden za druhým. Lebo tak to Boh chcel. A všetko ostatné bude podstatné až neskôr. 

nedeľa 22. apríla 2012

Za kormidlo v suknici

Začalo sa otepľovať a to je signál pre našu skriňu (z dôvodu jej dočasného vlastníctva som jej pre istotu nedala meno), že nohavice na chvíľu odložím a vytiahnem svoje sukne. Celý týždeň som však rozmýšľala ako sukňu skombinovať s Evou. 

Po poslednej skúsenosti, keď som šla Evu prevetrať s jedným kratším kúskom odhaľujúcim kolená, mám rešpekt. Dodnes totiž presne nechápem, prečo sa mi všetci páni (starší aj mladší) z cesty odstupovali a s úsmevom sa mi zdravili. 

Hľadala som inšpiráciu na weboch venovaných vzdialeným príbuzným mojej milovanej Eve. Našla som pár odvážnych slečien, ktoré si v tomto smere veria (úprimne, niektoré až priveľmi) a nezastavia ich ani slizké pohľady ľudí okolo. Veď posúďte sami.



Kodaň dáva viacero možností ako vystúpiť z radu. Stačí na to aj krátka sukňa a silonky, ktoré odkrývajú aj to, čo by za normálnych okolností nemali.



Ktovie ako by slečna vyzerala spredu po tom, čo by sa poriadne uvelebila na bicykli. 



Na cajgeľ! Aj keď mrzne, aj keď sneží, na počasí nezáleží!



Čierne hrubé silonky by aspoň čiastočne vyriešili moju dilemu. 



A veľká taška v prednom košíku by zrejme zakryla aj tajnú (čiernu) farbu vykúkajúcich nohavičiek. 



Kombinácia týchto šiat a tohto dopravného prostriedku by ma skutočne zaujímala zo všetkého najviac.



Stratiť sa medzi taxíkmi v NYC nie je také jednoduché ako v Bratislave, ale za pokus stoja minimálne šaty nad kolená.


Takže hor sa do toho. Akokoľvek.

štvrtok 19. apríla 2012

Maniere vlasové a letné

Takmer vždy pred objednaním sa k svojej šikovnej Zuzke (kaderníčke, o ktorej som písala tu) stojím pred niekoľkými výzvami - len sa podstrihnúť, ostrihať sa úplne alebo konečne poslúchnuť prosby mamy, ktorá chce mať z dcéry dcéru s dlhými vlasmi. 

Neviem síce ako dopadne zajtrajšie strihanie, ale ak sa nepodarí prekonať prosby mojej mamy v tomto prípade, urobím tak v lete.

A Zuzke dám na výber pár krásnych slečien, ktoré ma svojou výborne upravenou hrivou inšpirujú každý deň. 


Prvou z nich je Emma Watson. Mladá slečna, ktorá sa pod nožničkami zmenila na nepoznanie. A určite v tom najlepšom významne.


Keď bežal Harry Poter (doteraz nepoznám pointu tejto takzvanej rozprávky pre dospelých) a moje spolubývajúce na intráku si podávali knihu s posledným dielom od Rowlingovej, poznala som ju len z prepínania pomedzi reklamy v sobotu popoludní. A potom sa zrazu ostrihala. A reklama na Burberry s touto krásavicou vtedy visela na všetkých križovatkách v Londýne a ja som pred jednou vtedy zastala s naozaj otvorenými ústami a doslova čumela na tú nádheru. 

Z Emmy Watson je krásna mladá slečna aj vďaka tomu, čo nosí na hlave.


Do Carey Mulligan som sa zaľúbila už pri filme Never Let Me Go. Ktovie, či vtedy rozmýšľala nad krátkymi vlasmi, ja som si už vtedy predstavovala s blonďatými a rozcuchanými vlasmi, ktoré jej padajú do očí. 

Urobila tak až na začiatku roku 2011, keď sa ostrihala vraj kvôli svojej kariére. Dievča z filmu An Education nechala vo filme a zasnúbila sa s chlapom, ktorého si berie tento mesiac.

Možno mi jej imidž krátkovlasej nevesty pomôže vyriešiť záhadu, čo na jej mieste (dúfam) o pár rokov budem s vlasmi robiť ja. 


Michelle Williams je nielen skvelá herečka, ale aj krásna žena. Plné pery a výrazné lícne kosti sú ideálnou kombináciou pre nožničky a šikovnú kaderníčku, ktorá vie, čo s nimi. 

Michelle zjavne starne do krásy. Od filmu Blue Valentine až po My Week With Marilyn vyzerá lepšie a lepšie. A nemôžu za to len úlohy, ktoré v nich stvárňuje. 

Aj ona sa pridáva do skupiny žien, ktoré rúcajú staré známe - dievča má mať dlhé vlasy. Veľká vďaka za to.


Múza. Myslím, že nie len veľkého Jeana- Luca Goddarda. 

Jean Seberg nikdy vo svojom utrápenom živote nevyzerala lepšie ako keď  jej vlasy merali len pár centimetrov.

V pásikavom tričku predávajúc New York Herald Tribune jej vtedy patrili nielen Paríž, ale celý svet. A mohol za to aj fakt, že vyzerala úplne inak ako ostatné herečky. Len sa nebála skúsiť viac ako bolo zvykom.

štvrtok 12. apríla 2012

Navštívil ma Paríž, bodkovaný

Dnes ma navštívil Paríž. Úplne nečakane si otvoril dvere na Francúzskom inštitúte. A po kurze ma s úsmevom čakal na vrátnici. 
S obrovskou ozdobou  na čiernom kabáte, so živým kvetom v ruke a 
s najkrajším náramkom na svete. 


Prišla za mnou Mikyta z Mikyta Créatrice de Bijoux. Presne tá, čo má na facebooku napisané "Habité á Paris" a "Travaillé a Mikyta / Créatrice de Bijoux". Tá mladá žena, ktorá ma svojou osobnosťou úplne pohltila. Tá, čo jej červený rúž pristane tak ako nikomu. Tá, ktorá robí skvelé veci a dáva im hebrejské mená. Tá, čo vymyslela vlastné uzle a pozvala ma na kávu do milovaného mesta.


Ona mi urobila náramok. Tento. Bodkovaný. Hodvábny. Už iba môj. 






A celý večer patril iba jemu. Jej. Parížu. A tomu skvelému pocitu.

pondelok 9. apríla 2012

Supplément vintage alebo návrat do starých časov

Pred Veľkou nocou som sa zahrabala do jednej zásuvky v mojom stole. Nieže by som praktizovala nejaké predveľkonočné upratovanie, to v žiadnom prípade. Ale zásuvka sa pod všetkými výpismi z účtov prehýbala a ledva sa dala otvoriť.

Upratujem rada. Nie kvôli samotnej potrebe, ale pre to, že občas musím vypnúť hlavu, nemyslieť na všetko, čo ma čaká prevrátením strany v diári – od obsadených víkendov na dva mesiace dopredu až  po termíny, ktoré svietia modrou fixkou na míle ďaleko.

Začala som preto zo zásuvky vyťahovať všetky veci, ktoré niekoľko rokov využívali jej priestor vrátane všetkých zákutí a tajných skrýš. Okrem pasteliek, fixiek a farebných pier, ktoré mi pripomenuli detské časy, som našla aj pár spomienok na gymnázium. Na tie časy, keď som dostávala jednotky z literatúry, nosila dlhé vlasy a košele, ktoré sa mi vôbec nehodili.  

Všetko mi to pripomenuli fotky z maturitných oznámení. Aj tie som našla a smiala sa sama na sebe. Na košeli, vymaľovaných očiach aj dĺžke svojich vlasov. Vybrala som teda tie, ktoré znesie aspoň internet.

Ten odzbrojujúci úsmev mi hádam zostal. Aj keď zuby neukazujem tak často ako sa na tejto fotke môže zdať. 

V porovnaní s prítomnosťou lícne kosti ustúpili do úzadia (a viac si človek domyslí). Tie malé hodinky na poličke zapadajú s prachom. A čierny lak už dávno nenosím. Veď prečo by som?
Ach, tie dlhé vlasy. Na strednej som patrila medzi dievčence, čo lámali rekordy - nielen v počte frajerov, ale aj v dĺžke vlasov. 

A v tej košeli dnes len maľujem plot okolo domu. Tá by už ani vo vintage obchode nezožala úspech. 
Pýtam sa - o čom je táto fotka? 

Mamu pri pohľade na ňu viditeľne zalieva vnútorné teplo, ale človek sa čuduje a hľadá dôvody prečo? Okej, mala som dlhé vlasy, ktoré dnes zjavne nemám, mala som podprsenku, ktorú som používala skôr ako doplnok, a mala som úsmev, ktorý dnes zdá sa nedosiahnem ani po fľaši bieleho. 


A boli to fajn časy. Aj keď som si poničila všetky mihalnice a kreslila si linku na spodné viečka, aby som zakryla vek alebo nevyspelosť alebo ktoviečo...

utorok 3. apríla 2012

Jar/leto, bicykle a vietor vo vlasoch


Klišé? No a čo? Pre leto sa predsa odpúšťajú aj horšie veci.
A ja sa strašne teším na to, čo príde na kolesách mojej Evy. 
V pásikavých šatách, krátkych vlasoch a s mojim Chlapom za chrbtom.

pondelok 2. apríla 2012

Malé ukážky zo sicílskeho zápisníka alebo ako nepodľahnúť panike v cudzom prostredí

1. Treba si užívať každú chvíľu mimo bratislavského časopriestoru. Nie neustále venovať svoj voľný čas predstavám, ako sa čo najskôr dopraviť na letisko a chytiť prvé lietadlo smerujúce z tejto krajiny.

2. Chytiť sa každej príležitosti hovoriť cudzím jazykom – rozumej angličtina a poľština (áno, Poliaci sú skutočne všade). Nezabúdať na staré známe – nikto učený z neba nespadol – a necítiť sa trápne po anglickej vete s troma zle vyčasovanými slovesami. Utešovať  sa vedomím, že Taliani sa angličtinu nikdy nenaučia.

3. Neprepadať panike, keď dostanete izbu s najnesympatickejšou a najviac afektovanou dievčinou na celom ostrove. V ľuďoch treba predsa hľadať to dobré. Takže, keď vás o druhej v noci zobudí zapnutím veľkého svetla v izbe  a „náhodou“ vám zhodí notebook na zem, nehľadajte súvislosti medzi jej výzorom a výzorom vašej „obľúbenej“ spolubývajúcej zo slovenskej hrudy.

4. Keď zvyčajne fajčíte slimky, v žiadnom prípade si nekupujte normálne cigarety. Ani keby to boli jediné cigarety v obchode. Hrozí vám totiž, že po zvýšenom počte pre vás nie normálnych cigariet za deň, prídete v 5. deň o hlas.

5. Keď sa všetci fotia, foťte sa s nimi. Chcete predsa aby na vás nezabudli. Usmievajte sa, certe zuby a tvárte sa šťastne. Čím viac, tým lepšie. Nezabudnite na afektovanú angličtinu a ich skvelý syr, pridajte hurónsky smiech a určite budete múzou všetkých chlapcov na fotke. Aj tých, čo tam nie sú, ale stoja opodiaľ.

6. Po dychvyrážajúcom komplimente o vašej kráse od novej fínskej kamarátky sa nečervenajte. V tme to aj tak nevidno. Pekne poďakujte a uvedomte si, že vo Fínsku by ste popri všetkých blondínkach boli s čiernymi vlasmi a čiernymi očiskami raritou či ohrozeným druhom.

7. Nakoniec všetkých tuho vystískajte. Utrite si o nich vaše spotené ruky a pot z horúčky, ktorá sa dostavila posledný deň krásneho výletu a uistite ich, že si určite napíšete. Ba čo viac. Určite sa stretnete. Raz určite. Sami totiž dobre viete, že určite si môžete dať tak maximálne za klobúk a pridať si pár nových kamošov na facebook. Tam to totiž aj končí. Bodka.

Ale inak bolo fajn. :)

piatok 30. marca 2012

Ako si syseľ urobil radosť

V období päťstupňového zúfalstva a tridsaťosem stupňovej horúčky si treba robiť radosť. 

Ja som si ju urobila vďaka ďalšiemu úlovku zo sashe. Čelenka vyrobená na želanie z farebných lupeňov, ktoré môj otec nazval ako z éry Rímskej ríše. 

V čase nočných dažďov a denných hádok treba myslieť na veci a ľudí, bez ktorých by život nemala ten správny odtieň.

streda 14. marca 2012

S guľkou zo samopalu

Tancujúce postavy v priepastiach zaliali celý vzduch. 
Piesok sa sype do pľúc.

A tráva uschla so všetkými vecami, čo si si nazbieral.

Nechceš sa ich vzdať za nepriestrelným sklom s guľkou zo samopalu.

Tak sa pozri. Tam dole do priepasti. Kto sa smeje? 
Počuť už len ozveny.

Za tie všetky vnútorné poranenia.  
Za ten dlhý tunel, cez ktorý sme kráčali.
Iba s človekom.

A teraz to všetko páliš a pozeráš sa dole. Bez slova.

pondelok 5. marca 2012

Zn. Inak (alebo Ako ľahšie preplávať jarou)

Prišla jar. Vytiahla som bicykel, zimný kabát dala do čistiarne a v skrini si začala robiť miesto pre sukne.


Nadišiel ten čas. Ponoriť sa na chvíľu do šatníka. Alebo poradiť si od tých, čo mi posledné dni vyrazili dych.


 Čierna. S čímkoľvek a akokoľvek. S volánmi aj bez. Krásny mikinosveter chválim až do NYC.


 Čiapky nemožno nosiť len v zime, ale aj na jar. Pri väčšej dávke sebavedomia aj v lete. Najnovšie chcem červeno-čiernu. Alebo aspoň oranžovú košeľu s tým obrovským dúhovým svetrom.


 Chlapčenský štýl. Z toho som stále nevyrástla. A pri pohľade na túto slečnu ani nechcem.

 Kombinácia jednoduchého bieleho trička a farebnej sukni je dokonalosť sama o sebe. A ten originálny zlatý náramok - jedno veľké ach.



Jedna zo skupiny - stvorená pre pásiky. A štýl jej čiernych topánok zdá sa (konečne) dorazil aj na Slovensku. Vďaka Bohu.


Na toto stačia len dve veci - mať krásny chrbát a guráž byť iná. 


 Tá sukňa. Tá sukňa. Tá sukňa.


 Priesvitné blúzky budú zdá sa hitom tohto leta. Kombináciu modrej farby a zlatých doplnkov pokazí len hlupák.


 Ako spoznáš na ulici ženu z Británie? Nosí sukňu a balerínky v každom počasí. Ani na Slovensku by nezaškodilo, keby sme sa ich historického predsavzatia držali možno o trochu viac. A boli viac ženami.


 Tu skutočne nie je čo dodať. Mám pocit, že táto žena sa narodila s dušou blízkej tej mojej.


Svetre a opasky. Kombinovať, obmieňať, nosiť. 


A čerešňa na záver. Vlasy, náramky, modrý kabát. Ona je určite z iného sveta.