nedeľa 27. októbra 2013

Prvé správy z francúzskych prázdnin

Na začiatku som si povedala, že nič iné ako Paríž nechcem. Nakoniec som však nasadla do lietadla do Lyonu. Pre niekoľko podstatných dôvodov som si dovolenku (rozumej tri týždne) šetrila na mesto, ktoré pretínajú dve rieky. Na mesto, ktoré mi svojimi širokými bulvármi pripomína Paríž, pri pohľade na kopce a domy, ktoré ich zdobia, Florenciu. 




Som tu druhý deň a pomaly si zvykám. Na to, že Francúzi po obede jedia syr (nech sa deje čokoľvek), že iný ako francúzsky jazyk neuznávajú (Aux armes, citoyens, Formez vos bataillons!), že (takmer) všetci Francúzi sa skvelo obliekajú bez ohľadu na vek. Ale najskôr všetko po poriadku.

Prišla som sa sem učiť. A aj preto, že som potrebovala byť sama so sebou, prekonať isté bloky, naučiť sa sama plánovať výlety, jednoducho starať sa o seba.

Po niekoľkých hodinách na tomto mieste môžem povedať, že sa mi tu páči. Že som si vybrala dobre a že veľký Paríž mi neutečie. Že mi tu bude proste dobre.

Keďže som za niekoľko hodín v tejto krajine zažila asi všetky stereotypy francúzskeho národa, rada sa s nimi podelím. Najskôr to bol syr ako tretí chod. Samozrejme na stole nechýbala bageta, z ktorej si človek mohol odtrhnúť kedykoľvek mal chuť.

Neskôr nasledovala večera v typicko-netypickej japonskej reštaurácii, kde prišla na radu téma cudzích jazykov. Rodený Francúz odmietol akékoľvek argumenty, že na svete sa ľudia učia aj iné jazyky ako francúzštinu a že aj angličtina je sem-tam potrebná. Nie, nerobím si srandu. 

A nakoniec to bol dnešný trh. Klasický francúzsky trh s množstvom syrov, salám, koláčov aj kvetov. A na tom trhu boli všetci Francúzi v košeliach. Vynikajúco oblečení, či už mali 30 rokov alebo 60. O ženách nehovoriac. Tie nosia na nohách mokasíny, balerínky alebo vysoké podpätky. Jasné, nájdu sa aj také, čo majú conversky alebo inú športovú obuv, ale tých je minimum. A všetci nosia saká! Saká! Saká! (Škoda, že tie svoje som si nechala doma, teraz medzi nimi vyzerám ako pretekár.)

Nedeľný trh v Lyone bol ako z filmu. Z každej strany niekto niečo ponúkal. Všetko to voňalo a malo farby. Nikde sa nedala nájsť zhnitá zelenina alebo ovocie. Zvädnuté kvety alebo smradľavé syry. Zo všetkých strán to voňalo, usmievalo sa na vás a lákalo na pohľad aj kúpu. Našli by ste tam všetko - od hríbov, cez ryby, syry, kvety. Niektoré kvetinárky si spievali, iné len kričali "Allez."









Na druhej strane rieky bol trh s bižutériou (obrovské nebezpečenstvo!), s hračkami a obrazmi. Ženy si skúšali krásne prstene, iné ako nájdete u nás na Slovensku, deti sa s otvorenými ústami dívali na hračky, ktoré som ani ja nikdy nevidela, a tí bohatší si obzerali obrazy, sochy a zaujímavé umelecké diela. Cítila som sa ako vo filme. A veľmi sa mi tam páčilo.

A nielen preto mám pocit, že som v tejto krajine mala byť už dávno. Že je to krajina, kde som sa mala narodiť. Že je to krajina, kde sa možno vždy budem cítiť ako imigrant, lebo nemám skvelý prízvuk a nenarodila som sa tu, ale je mi tu dobre.

Uvidím teda, ako to celé bude pokračovať. Zajtra ma čaká pohovor s riaditeľom jazykovej školy a zaradenie do skupiny ľudí, ktorí sa poznajú a medzi ktorých vtrhnem ja. A samozrejme ma čaká niekoľko galérii a múzeí. Ale najskôr francúzština, takže Vive la France!


štvrtok 24. októbra 2013

Moje odskúšané. Chce to len kúsok

Boli sme okukať staronové miesta v Bratislave. Jedno voľné popoludnie, ktoré vystriedalo pracovné doobedie, sme sa vybrali do Moje. Malého bistra a potravín, kde som chcela zablúdiť už skôr.

Ako som sa dočítala, bistro-potraviny si založil mladý chalan, ktorý žil istý čas v Beneluxe. Tam sa mu zapáčili podniky, kde si človek cestou z práce mohol dať kávu alebo limonádu a zároveň si niečo nakúpiť na večeru. O niečo podobné sa pokúša už takmer dva mesiace v centre mesta, na Dunajskej v Bratislave.

Miestu dominuje drevo, ako povedal Chlap, najnovší trend všetkých podnikov a bytov v Bratislave. Nezabudnime na tabule v kuchyni, tie sa už stali samozrejmosťou u kade koho. Priznám sa, pre mňa dosť infantilné, keďže mi to pripomína základnú školu.

Ale späť k Moje. V potravinách sme si nič nekúpili, hoci nabudúce sa zameriam na nejakú paštétu, či müsli v krásnom obale, ktorý musím mať! Kašľať predsa na to, že nič také nejem. 

V potravinách majú okrem paštét aj vína, čaje a rôzne delikatesy. 


Počas našej prvej návštevy sme sa však zamerali na malé bistro s troma stolíkmi vo vnútri a jedným vonku na ulici. Rušná ulica oproti škaredým budovám na druhej strane nás vôbec neláka. Preto sme si sadli k poslednému stolíku a obzerali si nové miesto. 

V nápojom lístku je okrem kávy a rôznych limonád, ktoré už má polovica podnikov v Bratislave aj cider (!) a rôzne pre mňa neznáme nápoje. 


Káva chutila, podnik pôsobil príjemne aj s majiteľom.

Keďže Moje je len kúsok od nášho bytu, budeme tam chodiť asi častejšie.
A preto najbližšie - paštéty traste sa.

piatok 11. októbra 2013

Dlhé rána, krátke noci, už mi nie je pomoci

(Takže ďalší príspevok, ktorý začnem slovom "občas".)

Občas neviem zaspať. Od únavy alebo z ožiarenia (počítačom). Tak ležím v posteli a počítam kvapky padajúce do vane. Hľadám čudné zvuky, ktorých som sa bála, keď sme sa sem presťahovali. 

Keď ležím pod našou perinou, rozmýšľam nad všetkým, čo chcem na druhý deň stihnúť. Myslím na všetky maily, ktoré chcem napísať, odpovede a otázky, ktoré chcem položiť. 

A potom sa zobudím na druhý deň o 7:30 a všetko to stihnem do 10:15 a následne neviem, čo od radosti. 

No dobre... Mám v pláne vysávať, prečítať knihu, nájsť si novú hudbu, urobiť si cvičenie z franiny. Ale nočné úlohy som splnila. Ej juch!

Ale nie o tom som chcela. Chcela som o pár momentoch tohto týždňa a posledného víkendu. 

Celý som ho prerobila a keďže som si chcela krátiť dlhý (áno, extrémne dlhý) pracovný víkend, robila som si z neho fotoreport. Keďže nevlastním najnovší model najvýkonnejšieho mobilného telefónu s ešte lepším fotoaparátom, fotky nie sú najjasnejšie. O to jasnejšie sú motívy, vône a chute, ktoré sa za tými fotkami ukrývajú. 


Náš pracovno-čitateľný víkend sme začali už v piatok. Skúsili sme novú tekvicovú polievku, na ktorú recept som našla tu. Rozhodla som sa totiž viac venovať nášmu jedálničku a hľadať originálne recepty nielen v magazínoch či knihách, kde vás nútia týždeň zháňať ingrediencie z Indie či Japonska.

Tá naša polievka vyzerala trošku inak ako vzorová polievka, keďže nemáme doma ponorný mixér. Ale všetko časom bude. 

Chlapovi veľmi nechutila, za to ja som ju dorazila. Bola sladká a chutná. A recept je najmä pre kuchynských analfabetov. Takže ideálne pre mňa. :)




Skoré sobotné ráno, keď sa všetci ukladajú spať som si urobila kávu, pridala londýnske keksíky, otvorila si diáriky pre prípadne poznámky, ktoré ma mohli napadnúť. Pre prípadne predstavenia, ktoré by sme chceli vidieť. Koncerty, ktoré sa v našom okolí plánujú. Šesť hodín ráno, keď sa všetci ponárajú do svojich teplých perín som začala tráviť so svojim studeným noteboom. Aspoň, že chuť piť kávu sa mi vrátila. Tá ma totiž zachránila.


Kávu som v popoludňajších hodinách vymenila za víno. (Nie každý totiž žije s východniarom. U nás totiž víno tečie prúdom.) Diárik bol už zaprataný novými plánmi. Sviečka už stratila časť svojho knôtu a moja nálada sa spolu so zvyšujúcou únavou začala zlepšovať. Nie, nebolo to len tým vínom. 





Môj brat je blázon do varenia. Posledný rok trávil každú nedeľu v kuchyni a pripravoval nám originálny obed. Mamkine rezne ho totiž prestali baviť, za čo sa ona patrične urazila. Ale je verejným tajomstvom, že sme sa zmene všetci potešili. Väčšinou to totiž stálo za to. 

Raz urobil niečo japonské, experimentoval aj s kombináciou čokoláda - mäso. Urobil aj tie Ikeou preslávene mäsové guľky (tie jeho boli v skutočnosti lepšie). 


Najnovšie sa vrhol do pečenia. Neviem ako, ale dostal sa k jednoduchému a vynikajúcemu koláču Gâteau au Chocolat. A keďže recept je skutočne úplne jednoduchý, skúsili sme ho aj my. A zamilovali si ho hneď na prvý pokus. Vôbec totiž nemusí byť sladký (Chlap zámerne použil len horkú čokoládu) a ideálne sa hodí k rannej alebo poobednej káve. My sme použili tento recept. Avšak piekli sme ho 40 minút, plus vrch koláča som poliala rozpustenou čokoládou (viď. obrázok vyššie). 

Ooo, áno, áno, začína ma to celé hrozne baviť.

A najbližšie by sme chceli tento koláč robiť budúci týždeň, keď sa nám minú bratislavské rožky, ktoré obaja ľúbime a ktoré majú najnovšie vážnu konkurenciu. 


A pre mäsožravcov tu ešte máme moju obľúbenú Wok-kena-homa. Mám veľmi rada toto jedlo. Chlap do toho posledne pridal mne nie veľmi obľúbené orechy (v normálnom prípade žiadne totiž nejem). Konkrétne arašidy a madle. Ale bolo to chutné a vôbec mi to nevadilo. Takisto sme tam dali všetko, čo chladnička a Tesco dali. 




Takže kulinárske okienko, ktoré malo byť pôvodne zhrnutím ťažkého pracovného víkendu, končím so želaním Dobrej chute. 

A nezabudnite hľadať inšpiráciu, často sa totiž ukrýva v zaprášených knihách. 

štvrtok 10. októbra 2013

Stretnutie z hlbokých výšin

Niekedy si myslím, že istí ľudia sú pre mňa súdení. 

Okrem môj Chlapa (áno, vyhlasujem to bez hanby) je to aj môj veľmi dobrý priateľ. Taký ten, s ktorým sa rozprávam, keď mi je ťažko, taký ten, čo ma vezme v daždi k teplému čaju. Taký ten, čo mi povie obrovské a skutočné pravdy, ktoré neklamú, nezavádzajú. A dokonca sú jasné ako facka. Taký je môj Priateľ.

Občas má svoje starosti aj on. Nechce zachraňovať svet, chce len pomôcť ľuďom, čo sú zacyklení vo svojich problémoch, ako to povedal "vo svojich sračkách", z ktorých sa nedokážu sami vymotať. Do ktorých ich ťahajú ich partneri, rodičia, kolegovia. Dnes sme sa preto stretli. Dali si v centre ťažký obed. Ale bolo nám spolu vynikajúco, tak ako takmer vždy. 

Povedal mi svoje starosti, ja som mu povedala tie svoje. A znova medzi listy našich príbehov vkladal (svoje) veľké pravdy. 

- Problémom dnešnej doby je, že si nevážime chvíle, ktoré máme, ale dívame sa do budúcnosti. A tak nám kopec vecí uniká. Žijeme pre niečo, čo ani nemáme a možno ani nebudeme mať. - 

On to samozrejme povedal o desať stupňov krajšie a sofistikovanejšie. A ja som sa na neho len dívala, pila svoju kofolu a nemala som slov. 

Občas sú také stretnutie na nezaplatenie. Najmä keď máte konečne pocit, že vás niekto počúva, že niekto hovorí slová, ktoré majú zmysel. Niekto, kto nerieši hlúposti a nezmysli našej doby, nášho mesta, kraja, republiky. Niekto, kto hovorí o skutočných ľuďoch, o skutočných problémoch. 

Niekto kto vie, kedy hovoriť a kedy mlčať. Lebo to proste a jednoducho vie. 

Ďakujem, M.