piatok, 16. septembra 2011

Oddych. Kniha. Farby


Keď je čas na knihu a na farby v záhrade
keď sa mamka usmieva a nosí za hrsť červených malín
keď má svet jasnejší tvar a rozhodnutia stálejšie ciele
Vtedy je dobre. Doma je dobre a zrazu je vzácnosť tak na dosah


A svet sa točí správnym smerom a na mobile svieti správne meno
Vtedy je dobre. V živote je dobre. Tak dobre ako dávno nebolo

sobota, 3. septembra 2011

Nie je kaderníčka ako kadernica

Na svete je pár jedincov, ktorí boli obdarení dokonalými vlasmi. Nech už vietor fúka z ktorejkoľvek strany. Moja osoba však do tejto skupiny nikdy nepatrila.

Boli časy a boli dievčiny, za ktorými som chodila s obrázkami (väčšinou to bola Audrey Tautou) a slovami – Takto to chcem. V mnohých prípadoch to tak sprvu aj vyzeralo. Kým sa vlasy neumyli alebo v horšom prípade, kým si človek neľahol do postele. Samozrejme, poznala som aj jednu (tú radím do poslednej – najnižšej kategórie), ktorá mi moju rovnú ofinu chytila a urobila z nej schody. Tie však v jej prípade viedli do pekla. Aspoň toho slovného.

A potom boli tie, ktoré síce vedeli strihať ofiny aj zvyšok prameňov pekne zarovno, ale nevedeli strihať moje vlasy. Tie, ktoré sú ťažké do gumičky, husté pre žehličky a divoké pre lak. Takže po prvom zmytí všetkých prípravkov, ktoré mi naniesli šikovné ruky dievčiny z druhej kategórie, som často plakala. Zapínala si všetky neposlušné vlasy sponkami a nechcela vyjsť z izby.

Sú to však už takmer dva roky, čo som ju objavila. Jednu z predstaviteliek prvej a najlepšej kategórie. Žiaľ najslabšie zastúpenej. S úsmevom priznávam, že ma k nej doviedol brat. (To ten ju objavil a chcel aby som ju skúsila. O mojej úchylke k vlasom a strihom vedel zjavne skôr než ja.) S vlasmi pod plecia a s obrázkom fešandy s veľmi zaujímavým strihom som za ňou prišla. Vtedy ako prvá kaderníčka po dotyku mojich vlasov povedala, že to nepôjde. So zdvihnutým obočím a otázkou prečo som na ňu pozrela a chcela odísť. No ona odpovedala presne to, čo som mala počuť dávno pred tým. Presne to, čím som sa v minulosti mohla vyhnúť všetkým tým sponkám a gumičkám, ktoré ako Carrie Bradshaw hovorí, ženy nenosia.

Ostrihala ma vtedy prvýkrát. A potom druhýkrát. A tretí. A ďalší. A ďalší. A stále kratšie a kratšie. Aj napriek všetkým tým varovaniam mojich priateľov, že mi to nepristane, že s tým bude veľa roboty a že takto ako to je, je to najlepšie. A Zuzka len strihala, kosila strojčekom a prednedávnom si ma odfotila z každej strany s vyhlásením: „S tebou pôjdem na súťaž.“ Sama dobre vie, že nebudem namietať. Pretože už nemám strach pri umývaní vlasov. Už nemám strach z nesprávnych lakov. A nebojím sa ani pri pomyslení na to, že mám kratšie vlasy ako môj brat.

Sponky a gumičky som vyhodila. A tiež som si zvykla, že ma moja babka oslovuje chlapča. Bez ostychu sa cítim viac žensky takto ako s vlasmi po plecia. A aj keď ma občas mama pri raňajkách v sobotu víta so slovami, že mám hniezdo na hlave ako malí chlapci po prebudení v škôlke, páči sa mi mať vykosený krk, ale aj počúvať, že vyzerám inak ako devy s vlasmi po lopatky. 

A Zuzke kade chodím robím reklamu. Pretože som pochopila, že dobrá kadernica nie je tá, ktorá vie ostrihať, ale tá ktorá vie, čo si s vašimi vlasmi môže dovoliť.