utorok 26. marca 2013

Facka od Gréka si zaslúži pozornosť


Marec je mesiac knihy. Aspoň to sa o poslednom mesiaci bratislavskej zimy hovorí. Tento mesiac som však veľa nečítala. Takmer ani stranu. A režim práce, čo striedal prácu, vystriedal striktný režim potenia a horúčky. 

Minulý mesiac som však prečítala knihu Facka od gréckeho spisovateľa Christosa Tsiolkasa. 

Dielo s vyše 500 stranami tvorí úplne jednoduchý príbeh. Na záhradnej párty v austrálskej metropole Melbourne sa stretne skupina priateľov a rodina jedného manželského páru. Zábava však zamrzne vo chvíli, keď trojročnému chlapcovi vylepí facku otec iného dieťaťa. Udalosť nakoniec vedie k súdnemu sporu, ktorý však v knihe nie je najpodstatnejší. Facka dieťaťu totiž prinúti všetky postavy nanovo preskúmať vlastné názory aj predstavy o svojom živote.

Knihu napísal grécky spisovateľ žijúci v Austrálii  Christos Tsiolkas dosť nezvyčajne. Tvorí ju viacvrstvový príbeh, ktorý autor dosiahol sústredením sa na osem dejových línii – osem postáv príbehu, cez ktoré sa rozvíja dej románu. Všetko je zlepené spoločnými témami – vzťahmi, prisťahovalectvom, či výchovou detí.

Tsiolkas na zložitý svet postáv neposkytuje jednoduché riešenia, či akúsi strednú cestu medzi svetom tradícii, ktorú predstavuje staršia generácia, a novou cestou alternatív, ktorú zastupujú tínedžeri. Aj keď sa čitateľovi môže zdať, že našiel riešenie ich situácie, východisko zlyháva hneď s nasledujúcou stranou.

Hodnotenie postáv necháva autor na čitateľov. Každá kapitola vystavaná na jednej ústrednej postave totiž čitateľovi umožňuje stotožniť sa s jej konaním a sťažuje tak vynášanie súdov nad jej činmi. Ak by mal totiž čitateľ tendenciu jednu postavu zavrhnúť a odsúdiť, ďalšia kapitola ho tohto odsúdenia ľahko zbaví.

Tsiolkas získal za Facku niekoľko literárnych ocenení a dostal sa aj do širšieho výberu na prestížnu Man Brookerovu cenu. Kým kritika knihu chválila, množstvo čitateľov pobúrila pre krutosť, vulgárny jazyk či cynizmus postáv. Iní ju zas označili za príliš prostú.

Na knihu totiž možno nazerať z dvoch pohľadov – knihu jednoduchú na oddychové čítanie, ktorú zhltnete za pár dní. Náročnejšou cestou je však čítať ju ako sondu do spoločnosti, možné zrkadlo našich predsudkov (napríklad voči imigrantom či homosexuálom) alebo ako odraz nášho vlastného egoizmu.

V konečnom dôsledku je to však román napísaný bez moralizovania. Je to príbeh o generácii prisťahovalcov, pre ktorých sa Austrália mala stať novým domov. Je to príbeh o generácii detí, ktoré vyrastajú bez záujmu rodičov a o spoločnosti, v ktorej všetci žijeme.