sobota, 30. júla 2011

Vo vlaku



Tam človek stretne kadekoho. Aj matku s dieťaťom posedávajúc na podlahe chodby. Títo súrodenci (nie, nie, tento blog nemá byť fotoblogom) však mali trochu iné šťastie. Ak sa to šťastím samozrejme dá nazvať. So svojou matkou sedeli v kupé, kde hľadali atrakcie na skrátenie cesty. Jednou sa stal pán s vozíkom predávajúci snikersky či kávu. Tým, ktorí mali chuť a (samozrejme) peniaze. 


Ich matka nemala ani jedno ani druhé. (Aspoň tak sa javila.) Svojim krikom a rukami im dostatočne dávala najavo, že žiadna sladkosť nebude. Tak si tieto okaté detiská (pre upozornenie - zdrobneniny používam v opačnom zmysle ako väčšina ľudí) krátili cestu aspoň pohľadom na to, čo možno chceli. Možno. 


Vo vlaku človek stretne kadekoho. Aj dievča, ktoré vytiahne mobil a odfotí si deti, ktoré sa jej páčia. Ktoré majú tváre prilepené k vlakovému oknu a sledujú krajinu okolo. Deti, ktoré sa smejú a objímajú. Lebo. Jedno veľké lebo. Deti, ktoré by možno tú snikersku aj chceli, ale matkin krik na celý vagón bol dostatočným signálom. 


A potom sa obe schúlili na jednom sedadle a zaspia. Unavené všetkým naokolo. Aj tým dievčaťom, ktoré si ich pre radosť odfotilo.

štvrtok, 28. júla 2011

Začiatok. Nezačiatok. Je to tu



Hovorí sa, že je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť. (Otrepané klišé. No a čo? Od istého obdobia mám klišé rada.) Preto som sa rozhodla, že tento blog neblog (ktovie kam to s ním dotiahnem) začnem fotkou. Fotkou môjho leta. Miestami smutného, miestami veselého. Ale môjho. Shakespearovského. Novinárskeho (symbolizuje ho kniha od Rachmana). Piateho leta v Bratislave.