sobota 22. júna 2013

Berlínske očarenie číslo jedna

„Germany is Germany!“ nástojila rumunská študentka. S nemeckou študentkou sa nezhodla na tom, či si majú kúpiť lístok na pražské metro. Bola pokročilá hodina a ona argumentovala tým, že ani v Rumunsku predsa nepotrebuje na nočné spoje lístok. Nemecká študenta však trvala na svojom. „Ja platiť pokutu nebudem.“ Bol to ukážkový príklad toho, čomu sa slovenský turista v nemeckej metropole nevyhne – západnému mysleniu vo všetkých dimenziách, do ktorých sa dostane.

Najskôr to boli skrinky na kľúčik na hlavnej stanici v Berlíne. Ak cestujúci nemá potrebné drobné, kúsok od skriniek je automat, ktorý ak by sa dokázal, tak sa pri rozmenení papierových peňazí hádam aj usmeje. Prvý kultúrny šok teda nastal pár minút po príchode do Berlína. A to sme ešte ani neopustili hlavnú stanicu.

Berlín je mesto, z ktorého tak skoro nezmiznú všetky žeriavy a robotníci, ktorí sa snažia z mesta, ktorého zničila vojna aj režimy, urobiť centrum Nemecka lahodiace turistovi so všetkými pamiatkami, ktoré k nemu patria. Počas našej návštevy sa napríklad položil základný kameň zámku, ktorý počas vojny ľahol popolom. Nemci chcú aby ich mesto vyzeralo tak ako by sa na centrum európskej metropoly patrilo. A nielen z pohľadu zahraničných turistov. A majú pravdu. Historické stavby totiž nemôžu za debilitu ľudí.

Berlín je tiež mestom plným múzeí a galérii. Tie najdôležitejšie sme astronomickou rýchlosťou stihli prvé tri dni. V niektorých sme mali jasný cieľ a nezastavili sme sa pred ničím. Neffertiti v Neues museum či najväčší dinosaurus na svete v Museum für Naturkunde. V iných sme strávili celé popoludnie. Toľko obrazov od Piccasa sa totiž nevidí každý mesiac. Tie najlepšie majú v Museum Berggruen oproti zámku Charlottenburg.

Berlín je aj mesto, čo bolo roky rozdelené múrom. Jeho umiestnenie naznačujú po celom meste dva rady červených dlaždíc. My sme pri jeho pozostatkoch boli niekoľkokrát. East Gallery, kde sa ešte aj dnes ťahá múr asi aj niekoľko kilometrov. Maľby na jednej strane odkazujú na nezmyselnosť celej tejto myšlienky. Odkazujú aj na druhú svetovú vojnu, či netoleranciu. Kúsok od East Side Gallery sa končia koľaje električiek. Tam sa totiž končila východná časť mesta. Mesto má ďalšiu pamiatku na toto obdobie, kde počas návštevy amerického prezidenta v Berlíne zobrali jeho manželku Michelle. Pamätník pri zástavke Nordbahnof s názvom Gedenkstätte Berliner Mauer by nemali navštevovať len japonskí a americkí turisti, ale najmä slovenské deti, ktoré sa v škole o tomto období neučia takmer nič.

Nemecké hlavné mesto má aj ďalšiu stranu. A tou je história nemeckých židov. Tú možno dopodrobna spoznať v Jüdisches Museum. Ten koho to veľmi nezaujíma má možnosť obdivovať architektúru budovy, ktorá nemá pravý uhol okrem jedného miesta. Viac menej symbolického. Ďalším podobne dôležitým miestom s menším počtom policajtov a kontrol je pamätník holokaustu neďaleko Brandenburgskej brány. Fotka na tomto mieste je však nevhodná. Každý si hádam domyslí prečo. Mne to docvaklo až počas prechádzky medzi sivými kvádrami.

Berlín je mesto s architektúrou, ktorú neuvidíte nikde na svete. Od historických a často nanovo postavených budov až po tie najmodernejšie sklenené budovy Bundestagu, má Berlín aj také skvosty, ktoré sa nepáčia len môjmu chlapovi, ale myslím, že nejednému študentovi architektúry.

Berlín je mesto s mnohými tvárami. Má atmosféru. Centrum všade tam, kde človek žije. Nie je to mesto, ktoré je sústredené do pár uličiek, ale život v ňom môže mať niekoľko podôb, niekoľko farieb a nielen tú jednu historickú, či panelákovú, tak ako je to v Bratislave, či inde. Berlín je mesto, ktoré sa neťahá do výšky, ale skôr do šírky. Nemá široké bulváre na spôsob Paríža, či Budapešti. A tým je originálne a zvláštne. A predovšetkým iné. Je mestom, kde si každý nájde niečo svoje. Či už kaviareň, ktorú vám odporučia priatelia, čo Berlín už navštívili. Obchody, ktoré majú na dverách nálepku „Best adress 2013 by Elle“. Či zašité obchody s aktovkami, papierovými obálkami, zošitmi, či knihami.

Berlín tvoria aj ľudia, nielen turisti, ktorí tam pobudnú pár dní. Ľudia, ktorí dajú v metre žobrákovi  peniaze alebo jedlo. Ľudia, ktorí keď vám stúpia na nohu, ospravedlnia sa. Tak som rozlišovala Nemcov od turistov, ktorí mi stúpali po nohách na eskalátore, či pri východe z metra. Aj takí tvoria mesto, no vďaka Bohu z jeho menšej časti. Mesto, z ktorého si človek môže odniesť niečo svoje. Spomienku na prebudenie sa v parku, či na jahodový jogurt v Postdame. Spievajúceho Nemca na melódiu vyhrávajúcu žobrákom v metre. A v neposlednom rade na inakosť, ktorá v Berlíne útočí zo všetkých strán. Kde nikto nerieši značky, ktorými sa na Slovensku s vztýčenou hlavou pýšime a ktoré tvoria náš šatník od peňaženky po ponožky na nohe. Kde 40-ročná matka s piercingom v spodnej pere zoberie svoju 15-ročnú dcéru na koncert Portishead. A môže mať na to milión dôvodov od možnosti, že taký koncert sa už asi nezopakuje až po prezieravosť, že dcéra jej za to raz bude vďačná.


Berlín je mesto plné múzeí, galérii. Mesto s bohatou architektúrou, ale najmä mesto ľudí, ktorí ho tvoria. A často pri tom nemusia ani vlastniť bicykel, pre ktorí sú tu ideálne podmienky.

Berlín sa mi páčil. Hoci nie od prvej chvíle, no pomaly a postupne som si ho svojim spôsobom zamilovala. Pre to ako vyzerá, pre atmosféru, ktorú má a pre to, ako som sa v ňom cítila.