piatok 17. februára 2012

Malý exkurz do knižnej duše

Občas si potrebujem urobiť radosť (áno, opäť budem písať o tom, bez čoho by som tieto ťažké dni asi nevstala z postele). Počas svojho života v Bratislave (priznajme si, že ten stredoškolský život sa svojim problémovým charakterom nedá ani porovnať s tým, čo človek riešil na vysokej škole, ba nebodaj po jej ukončení) som prišla na pár receptov ako sa tešiť z bezoblačnej oblohy o kúsok viac.


Receptov je viac.

Najradšej mám mániu, ktorá ma pochytí pri čítaní rozličných knižných blogov, recenzii alebo len facebookovských príspevkov na otázku – Akú knihu práve čítate?


A teraz k tým našim neslávnym kníhkupectvam.

Do Pantha Rei z princípu nakupovať nechodím, cítim sa tam stratená a mám pocit, že ma obklopuje množstvo knižných brakov od romantických pomád až po predražené cudzojazyčné knihy, ktoré práve číta „bratislavská alternatíva“.

V Martinuse sa cítim o niečo ľahšie,  aj keď sa v tomto kníhkupectve považujem za dosť stratenú. Neznášam ich poličky, na ktorých sú autori zoradený nesystémovo a ďaleko od abecedného zoradenia. Snažia sa medzi police s knihami pravdepodobne vniesť teplo domova kobercami, fotelkami alebo gaučami, ale veľmi si nepamätám, kedy som si nejakú knihu kúpila práve tu, či nebodaj využila ich červeného tuliho.

Mala by som teraz písať o kníhkupectve Artfórum, kde ma v prvom ročníku na výške zobral môj (vtedajší) kamarát. Časom som však pochopila, že Artfórum má síce meno medzi Bratislavčanmi aj študentmi od Košíc až po Prahu... No povedzme si otvorene, kto by si kúpil knihu tu, keď o dve zástavky ďalej si kúpi takú istú o 5 eur lacnejšiu. Okej, namiesto papierovej tašky Gorila, si dotyčný knihu odnesie v papierovej taške Artfórum. A ako hovorím môj drahý Prokopčák – S Artfórom ide len o pózu.

Veľké zásoby kníh v čase osobnostných kríz si robím v Gorile. (Nie toto nemá byť reklama na bratislavský megastore.) Okrem toho, že pri platení sa so mnou predajcovia rozprávajú ako s človekom (a nie, nerobia to pre moje hnedé oči, alebo pre tie sumy, čo tam nechávam), nájdem tam takmer všetky knihy, ktoré chcem, potrebujem, musím mať. Mám rada ich poličky, lebo tam za pár minút nájdem to, čo hľadám. Mám rada ten obchod, ľudí v ňom a ich, naše, vaše, moje knihy.

Odmietam výdobytky doby, ktoré nás knižné duše chcú ukrátiť o kvalitné kníhkupectva. Ktoré chcú knihy pohltiť do čiernobieleho priestoru bez vône, dotyku, ceruzkových čiar pri dôležitých myšlienkach.

Milujem knihy presne také aké ich roky poznám. S tvrdými obalmi, stranami a pocitmi, ktoré mám vždy, keď nejakú dočítam. 

štvrtok 16. februára 2012

S pokladmi cez polovicu sveta


Zoznámte sa. Moje poklady. 

Naušničkovač zmajstroval ocko. Príde mi totiž zbytočné platiť za niečo, čo mi môže vyrobiť nejaká šikovná duša. A zadarmo. Z lásky. :)

Áno, áno, takmer všetky poklady sú zo sashe. Od mojej obľúbenej i.v. či od LucLac. Niektoré som uchytila aj na urban marketoch, na ktoré som zvyčajne (poriadne) finančne vybavená. A samozrejme niektoré sú aj z kamenného obchodu Twiggy. Odtiaľ vychádzam väčšinou rozžiarená s novým pokladom pre celý bratislavský minisvet.

(Teraz ešte spomenúť tie naušnice, ktoré skladujem v krabičkách. Ale úprimne, kto by to spočítal?:))

Naušničkovač pri svojom tempe za chvíľu zaplním. Preto teraz šetrím miesto pre tie, do ktorých sa zaľúbim na prvý pohľad. Naposledy to bol tento snehovo-biely krémeš

Ak by tej sashe dávky nebolo dosť, energiu/inšpiráciu/náladu možno hľadať aj v prvom pokuse relácie sashe. Vďaka nej som dnes objavila túto sukničku. Lebo popri všetkých modrých/čiernych/akýchkoľvek nohaviciach, sa musí nájsť miesto aj pre jednu žiarivú ženskú suknicu. 

...hľadať pocity ženskosti treba. Aj v zime. Mraze. Snehu.