nedeľa 24. novembra 2013

Prečo tak ďaleko, prečo až tam

Vonku prší podobne ako pred dvoma týždňami, keď som sa spolu s dvoma mladými slečnami terigala po Paríži. Samozrejme, nebolo to také bežné teriganie, bolo parížske. A už len ten prívlastok dáva celej tej vete zvláštny punc.

Mala som vtedy asi šesť rokov, možno menej, keď sa moja stará mama po smrti starkého vybrala na cestu po Európe. Vo veľkom dome, kde sme sa nasťahovali, lebo mama tak chcela a lebo mala na to sakramentské dôvody, sme čakali na starkin príchod. V tom obrovskom dome, ktorý je stále mojim domovom a kde mám stále svoju izbu so svojimi knihami a kvetmi, sme čakali na človeka, ktorý tú cestu príšerne potreboval. Keď prišla, zmenila vo mne pár vecí. A urobila to originálne - obom nám s bratom priniesla nezabudnuteľné hračky. Stále ju mám ukrytú v pivnici v krabici pre (ak Boh dá) moje budúce deti. Tá bábika aj dnes vyzerá úplne inak ako všetko, čo nájdete v obchodoch v strednej Európe. Bábika z Paríža, z mesta, kde raz musím ísť, povedala vtedy starká...

A ja som už pred prvým ročníkom základnej školy mala premyslené sny a plány. A chcela cestovať, spoznávať Paríž a híkať pri pohľade na Champs-Elysées. Trojtýždňový pobyt vo Francúzsku bol preto správnym dôvodom ísť tam znova - štvrtýkrát. Nikdy som nemala šťastie na to, aby som tam žila dlhšie ako pár dní. Nikdy som nemala šťastie a guráž na to, aby som si zbalila kufre a šla bývať do mesta, kde sa cítim úplne inak ako kdekoľvek inde.


Do Paríža som preto išla znova. Hoci len na dva dni. Aby som sa presvedčila, že všetko je podobné, ak nie rovnaké ako keď som mala pätnásť a šla tam prvýkrát. Aby som zistila, že v Paríži pribudlo pár mostov. Že Monet má v Musée d´Orsay stále svoje miesto s výhľadom na Sacre Coeur. A že Parížanky sú stále úplne iné ženy ako tie, čo nájdete inde vo svete...


Na svete môžete milovať množstvo miest. Môžete sa tam cítiť všelijako od Ground Zero v New Yorku až po mešitu al-Aksá v Jeruzaleme. Môžete mať svoje obľúbené miesta, lavičky, stoličky v parku. Svoje obľúbené kaviarne, pekárne aj kníhkupectvá. Ale som presvedčená, že na svete vám môže patriť len jedno m(i)esto, kde je pre vašu dušu úplne nepodstatné, či prší alebo svieti slnko. Či vás v metre obťažujú bezdomovci alebo vám lezú na ulici na nervy turisti....


Pre mňa je francúzska metropola miesto, kde sa môžem túlať s holými rukami a cítiť sa tam ako boháč. Lebo taký je Paríž. Mesto, kde je síce káva predražená, no chutí úplne inak. Lebo na kulisách v živote záleží, hoci nemusia mať večnú trvácnosť. 

No o tých v Paríži viem, že prežijú úplne všetko.



utorok 5. novembra 2013

Zvyky, triky a (francúzske) návyky

Trvalo mi dlhšie zvyknúť si na nový (dočasný) režim vo Francúzsku. Zvyknúť si, že chodiť spať po polnoci sa neoplatí, lebo na hodinách sa potom ťažšie sústredím. Trvalo mi dlhšie nastaviť sa, že cesta do cieľovej stanice netrvá päť minút tak ako v Bratislave, kde mám prácu za druhým rohom od nášho bytu. 

Trvalo mi dlhšie zvyknúť si na pár vecí vo Francúzsku. Prvou z nich bolo naučiť sa, že Francúzi sa z cesty neodstupujú. Kráčajú vpred a hoci sa im z cesty odstúpite, tak to totiž stále robím, nečakajte "Merci". Žiadne totiž nepríde. Ak sa čírou náhodou niekto odstúpi vám a vy sa za to poďakujete, budú sa na vás pozerať ako na blbca. To isté platí aj pri poďakovaní vodičovi, ktorí zastane pred prechodom. V celom Francúzsku totiž platí, že na križovatke majú vždy súčasne s jedným smerom zelenú aj chodci. Nebezpečná skúsenosť, s ktorou sa Francúzi naučili žiť, ktorú rešpektujú a na ktorú si zvykli. Preto, keď odkývam vodičovi ako vďaka, že mi zastavil, sekundu potom rozmýšľam, načo to vlastne robím a čo si asi tak pomyslí. Po vyše týždni v tejto krajine som videla asi len jedného človeka, ktorý urobil podobné gesto.

Druhou špecialitou bola móda. Móda, móda, móda. Žiadna rodená Francúzska na sebe nenosí vyzývavé farby. Všetky nosia čiernu, sivú, modrú, zelenú, hnedú, sem-tam bielu. Svoj šatník budem preto po príchode musieť trošku poopraviť... Ešte že tu mám čierne šaty, tie to v peknom počasí celé zachránia a nebudem tu vyzerať ako "pretekár, vo voľnom čase turista". Francúzsky sa obliekajú vynikajúco. Elegantne, vôbec nie vulgárne, dokonca aj tínedžerky. Ak je niektorá oblečená do tej hnusnej ružovej, čo sa u nás posledné leto rozšírila, väčšinou je tá slečna z nižšej vrstvy a popri tých ostatných elegantných pôsobí vulgárne. Francúzsky nenosia zvieracie vzory. Márnosť, vďaka Bohu za to, že existuje národ, ktorý to vidí podobne ako ja. Rovnako ako krikľavé farby aj zvieracie vzory nosia vulgárne a nevkusne oblečené ženy. Čo tam po tom, že je to otázka vkusu. Zabudnite na zvieracie vzory, prosím prosím.

Francúzsky fajčia. A tie, čo nefajčia si zapália každú chvíľu. Francúzsky sú chudé. Ak som za tieto dni videla tri tučné ženy boli to buď turistky (väčšinou Američanky), prisťahovalkyne (väčšinou z východu, ale skôr toho ďalekého) alebo postaršie panie z francúzskej dediny na konci sveta. Je to vraj aj kvôli tomu, že žijú v neustálom strese. Merde, či tie slovenské nežijú? A vyzerajú tak? Nie, nevyzerajú. Okrem toho, že obe skupiny žien trepú domov ťažké nákupy, chodia do práce, starajú sa o domácnosť, deti, úlohy,..., tie skupinu sú neporovnateľné. A ja musím zistiť, prečo to tak je.

Ďalšou vecou, na ktorú som si musela zvyknúť bolo jedlo. Bagety! Tie chutia ako bagety aj na druhý deň a ani v najmenšom nepripomínajú gumu tých slovenských. Croissanty sú v porovnaní s tými našimi väčšie, chrumkavejšie, ale keď do nich zahryznete, nespadne vám z nich polovica na zem. A tie čokoládové! A keď sú teplé! Neexistuje na svete nič lepšie! Preto si ich dám zajtra na raňajky. Tak!

Vive la France po druhé.





Francúzske vlaky chodia aj na juh

V Lyone sa rozpršalo a ja som si na byte zapla radiátor a pod neho postavila premočené topánky. Vonku prší husto a pomaly, skoro tak ako by padal drobný sneh. Bicykel som odložila a kúpila si lístky na metro. Mesto tak spoznávam pomalšie, nedýcham vône, čo sálajú z každého obchodu. Aj preto, že zdravie mi je prednejšie. 

Svoje meniny vo Francúzsku som totiž strávila v posteli - s vreckovkami, liekmi a nervozitou. Na druhý deň som totiž mala ísť na juh. Do miest, o ktorých som už toľko počula, ale ani raz tam nebola.

Menšie mesto Nîmes vzdialené od Lyonu len dve hodiny ukrýva monumenty, ktoré by človek hľadal v talianskom Ríme. 
Najlepšie zachované Koloseum na svete alebo antický chrám sú tie najväčšie atrakcie s dlhými radmi na lístky. Samozrejme, bola som tam aj ja, ale okrem týchto miest som sa túlala uličkami, našla malé námestia, ukryté obchody, fontány pre troch ľudí a bola sama. Samota mi občas liezla na nervy. Keď som si sadla na menej rušnú ulicu, kúpila si čokoládovú palacinku a pila džús. Deň som trávila len s červeným ruksakom a termoskou plnou horúceho čaju. 

Smutno mi bolo aj vtedy, keď som sa sama túlala galériami a múzeami a nemala sa s kým rozprávať o obrazoch. Keď som videla rodiny s deťmi, ktoré sa tešili, že sú spolu. Ja som bola sama a samotu som občas zaháňala počúvaním hudby alebo spievaním si na prázdnej ulici. 

Nîmes, ako bývalú súčasť rímskeho impéria, netvoria len antické budovy, ale aj parky, kde Francúzi hrali Pétanque, ale aj ulica fontán, kde sa naháňali deti a kde ľudia trávili ďalší zo svojich voľných dní. 
Na druhý deň ráno, keď mesto ešte spalo a hore bolo len zopár tých, čo sa postarali o čerstvé pečivo v boulangerie, som prešla celým mestom až na stanicu, odkiaľ mi šiel vlak ešte južnejšie. Vybrala som sa totiž na Montpellier. 
Mesto ma najskôr sklamalo. Na stanici totiž nemali mapu, a tak som začala prenasledovať skupinku amerických turistov smerujúcich do starého mesta. Nakoniec som však našla Place de la Comédie, kde je turistické centrum a odkiaľ som sa pustila mestom až k parku. Tak ako je vo Francúzsku zvykom, cez víkend tam bol trh. Všetko, čo Francúzi doma nechceli a nepotrebovali predávali za nehorázne ceny. 
Mesto bolo historické, sem-tam gýčové, ale ľudia pôsobili príjemne. V galérii Musée Fabre sa ma dokonca jeden pán opýtal, čo hľadám, pretože tak dlho som čumela do mapy. 
Juh zmyl všetky moje predsudky o Francúzoch. Každý, koho som sa spýtala na cestu alebo na niečo iné, bol milý a príjemný. Nikto ma neodbil a neposlal preč za to, že som bola len turistkou s malým červeným ruksakom na chrbte. 

Čo však nie je, môže byť. Cez víkend ma totiž čaká Paríž. Predpovede hlásia dážď, otvorené galérie, kaviarne a kopec nových ciest. Tentokrát tam však nepôjdem sama. Beriem so sebou dve spolužiačky z iného kontimentu.

Takže francúzske prázdniny pokračujú a nielen Lyon čaká.