nedeľa 8. decembra 2013

Pekáreň s vlastným príbehom alebo ako Deniska poklad našla

Na Francúzsku môžete milovať hneď niekoľko vecí. Životný štýl, ktorý tam vedú rodení Francúzi. Tí, ktorí si zasvietia obrovské lustre vo svojich halách s vysokými stropmi. Tie, ktoré môžete obdivovať len s otvorenými ústami z chladného chodníka ulice.

Na Francúzsku môžete milovať obchody, z ktorých sála vôňa až na ďaleké parkovisko pre bicykle. Parfumérie aj kníhkupectvá. Mäsiarstvá aj butiky. Bez ohľadu na to, či máte radi sladkú alebo korenistú vôňu, prechádzka pomedzi obchody na rušných aj zašitých uličkách je vo francúzskych mestách obrovským zážitkom.

Na Francúzsku môžete milovať pekárne, ktoré sú pre svojich zákazníkov otvorené od 6.00 od pondelka do nedele. Pre pečivo, ktoré chutí inak ako akékoľvek na Slovensku. A vôbec sa od neho nepriberá. Zaručene, odskúšané.

Keď som sa vrátila z krajiny šarmantných dám a ešte šarmantnejších pánov, neverila som, že francúzske pečivo ochutnám skôr ako sa tam opäť vrátim. Na nedávnom Urban Markete som však objavila pekáreň Story bakery. Jednoduchým googlovaním som sa o ňom dočítala, že ho založila slečna, ktorá vyštudovala právo, no to ju nenapĺňalo (znie to ako klišé? no a čo! šťastie nespočíva v jednoduchých krokoch a návodoch). Začala sa preto hrať s kláskom, piecť a variť a neskôr si založila pekáreň. A pečie inak ako veľké reťazce, ktorých pečivo na druhý deň chutí a vyzerá ako guma. 

Domov som si preto odniesla hneď dve bagety a zoznam výrobkov na objednávku. Ten nám už zdobí dvierka chladničky. A čo nevidieť tam pribudne aj prvý účet.  


nedeľa 24. novembra 2013

Prečo tak ďaleko, prečo až tam

Vonku prší podobne ako pred dvoma týždňami, keď som sa spolu s dvoma mladými slečnami terigala po Paríži. Samozrejme, nebolo to také bežné teriganie, bolo parížske. A už len ten prívlastok dáva celej tej vete zvláštny punc.

Mala som vtedy asi šesť rokov, možno menej, keď sa moja stará mama po smrti starkého vybrala na cestu po Európe. Vo veľkom dome, kde sme sa nasťahovali, lebo mama tak chcela a lebo mala na to sakramentské dôvody, sme čakali na starkin príchod. V tom obrovskom dome, ktorý je stále mojim domovom a kde mám stále svoju izbu so svojimi knihami a kvetmi, sme čakali na človeka, ktorý tú cestu príšerne potreboval. Keď prišla, zmenila vo mne pár vecí. A urobila to originálne - obom nám s bratom priniesla nezabudnuteľné hračky. Stále ju mám ukrytú v pivnici v krabici pre (ak Boh dá) moje budúce deti. Tá bábika aj dnes vyzerá úplne inak ako všetko, čo nájdete v obchodoch v strednej Európe. Bábika z Paríža, z mesta, kde raz musím ísť, povedala vtedy starká...

A ja som už pred prvým ročníkom základnej školy mala premyslené sny a plány. A chcela cestovať, spoznávať Paríž a híkať pri pohľade na Champs-Elysées. Trojtýždňový pobyt vo Francúzsku bol preto správnym dôvodom ísť tam znova - štvrtýkrát. Nikdy som nemala šťastie na to, aby som tam žila dlhšie ako pár dní. Nikdy som nemala šťastie a guráž na to, aby som si zbalila kufre a šla bývať do mesta, kde sa cítim úplne inak ako kdekoľvek inde.


Do Paríža som preto išla znova. Hoci len na dva dni. Aby som sa presvedčila, že všetko je podobné, ak nie rovnaké ako keď som mala pätnásť a šla tam prvýkrát. Aby som zistila, že v Paríži pribudlo pár mostov. Že Monet má v Musée d´Orsay stále svoje miesto s výhľadom na Sacre Coeur. A že Parížanky sú stále úplne iné ženy ako tie, čo nájdete inde vo svete...


Na svete môžete milovať množstvo miest. Môžete sa tam cítiť všelijako od Ground Zero v New Yorku až po mešitu al-Aksá v Jeruzaleme. Môžete mať svoje obľúbené miesta, lavičky, stoličky v parku. Svoje obľúbené kaviarne, pekárne aj kníhkupectvá. Ale som presvedčená, že na svete vám môže patriť len jedno m(i)esto, kde je pre vašu dušu úplne nepodstatné, či prší alebo svieti slnko. Či vás v metre obťažujú bezdomovci alebo vám lezú na ulici na nervy turisti....


Pre mňa je francúzska metropola miesto, kde sa môžem túlať s holými rukami a cítiť sa tam ako boháč. Lebo taký je Paríž. Mesto, kde je síce káva predražená, no chutí úplne inak. Lebo na kulisách v živote záleží, hoci nemusia mať večnú trvácnosť. 

No o tých v Paríži viem, že prežijú úplne všetko.



utorok 5. novembra 2013

Zvyky, triky a (francúzske) návyky

Trvalo mi dlhšie zvyknúť si na nový (dočasný) režim vo Francúzsku. Zvyknúť si, že chodiť spať po polnoci sa neoplatí, lebo na hodinách sa potom ťažšie sústredím. Trvalo mi dlhšie nastaviť sa, že cesta do cieľovej stanice netrvá päť minút tak ako v Bratislave, kde mám prácu za druhým rohom od nášho bytu. 

Trvalo mi dlhšie zvyknúť si na pár vecí vo Francúzsku. Prvou z nich bolo naučiť sa, že Francúzi sa z cesty neodstupujú. Kráčajú vpred a hoci sa im z cesty odstúpite, tak to totiž stále robím, nečakajte "Merci". Žiadne totiž nepríde. Ak sa čírou náhodou niekto odstúpi vám a vy sa za to poďakujete, budú sa na vás pozerať ako na blbca. To isté platí aj pri poďakovaní vodičovi, ktorí zastane pred prechodom. V celom Francúzsku totiž platí, že na križovatke majú vždy súčasne s jedným smerom zelenú aj chodci. Nebezpečná skúsenosť, s ktorou sa Francúzi naučili žiť, ktorú rešpektujú a na ktorú si zvykli. Preto, keď odkývam vodičovi ako vďaka, že mi zastavil, sekundu potom rozmýšľam, načo to vlastne robím a čo si asi tak pomyslí. Po vyše týždni v tejto krajine som videla asi len jedného človeka, ktorý urobil podobné gesto.

Druhou špecialitou bola móda. Móda, móda, móda. Žiadna rodená Francúzska na sebe nenosí vyzývavé farby. Všetky nosia čiernu, sivú, modrú, zelenú, hnedú, sem-tam bielu. Svoj šatník budem preto po príchode musieť trošku poopraviť... Ešte že tu mám čierne šaty, tie to v peknom počasí celé zachránia a nebudem tu vyzerať ako "pretekár, vo voľnom čase turista". Francúzsky sa obliekajú vynikajúco. Elegantne, vôbec nie vulgárne, dokonca aj tínedžerky. Ak je niektorá oblečená do tej hnusnej ružovej, čo sa u nás posledné leto rozšírila, väčšinou je tá slečna z nižšej vrstvy a popri tých ostatných elegantných pôsobí vulgárne. Francúzsky nenosia zvieracie vzory. Márnosť, vďaka Bohu za to, že existuje národ, ktorý to vidí podobne ako ja. Rovnako ako krikľavé farby aj zvieracie vzory nosia vulgárne a nevkusne oblečené ženy. Čo tam po tom, že je to otázka vkusu. Zabudnite na zvieracie vzory, prosím prosím.

Francúzsky fajčia. A tie, čo nefajčia si zapália každú chvíľu. Francúzsky sú chudé. Ak som za tieto dni videla tri tučné ženy boli to buď turistky (väčšinou Američanky), prisťahovalkyne (väčšinou z východu, ale skôr toho ďalekého) alebo postaršie panie z francúzskej dediny na konci sveta. Je to vraj aj kvôli tomu, že žijú v neustálom strese. Merde, či tie slovenské nežijú? A vyzerajú tak? Nie, nevyzerajú. Okrem toho, že obe skupiny žien trepú domov ťažké nákupy, chodia do práce, starajú sa o domácnosť, deti, úlohy,..., tie skupinu sú neporovnateľné. A ja musím zistiť, prečo to tak je.

Ďalšou vecou, na ktorú som si musela zvyknúť bolo jedlo. Bagety! Tie chutia ako bagety aj na druhý deň a ani v najmenšom nepripomínajú gumu tých slovenských. Croissanty sú v porovnaní s tými našimi väčšie, chrumkavejšie, ale keď do nich zahryznete, nespadne vám z nich polovica na zem. A tie čokoládové! A keď sú teplé! Neexistuje na svete nič lepšie! Preto si ich dám zajtra na raňajky. Tak!

Vive la France po druhé.





Francúzske vlaky chodia aj na juh

V Lyone sa rozpršalo a ja som si na byte zapla radiátor a pod neho postavila premočené topánky. Vonku prší husto a pomaly, skoro tak ako by padal drobný sneh. Bicykel som odložila a kúpila si lístky na metro. Mesto tak spoznávam pomalšie, nedýcham vône, čo sálajú z každého obchodu. Aj preto, že zdravie mi je prednejšie. 

Svoje meniny vo Francúzsku som totiž strávila v posteli - s vreckovkami, liekmi a nervozitou. Na druhý deň som totiž mala ísť na juh. Do miest, o ktorých som už toľko počula, ale ani raz tam nebola.

Menšie mesto Nîmes vzdialené od Lyonu len dve hodiny ukrýva monumenty, ktoré by človek hľadal v talianskom Ríme. 
Najlepšie zachované Koloseum na svete alebo antický chrám sú tie najväčšie atrakcie s dlhými radmi na lístky. Samozrejme, bola som tam aj ja, ale okrem týchto miest som sa túlala uličkami, našla malé námestia, ukryté obchody, fontány pre troch ľudí a bola sama. Samota mi občas liezla na nervy. Keď som si sadla na menej rušnú ulicu, kúpila si čokoládovú palacinku a pila džús. Deň som trávila len s červeným ruksakom a termoskou plnou horúceho čaju. 

Smutno mi bolo aj vtedy, keď som sa sama túlala galériami a múzeami a nemala sa s kým rozprávať o obrazoch. Keď som videla rodiny s deťmi, ktoré sa tešili, že sú spolu. Ja som bola sama a samotu som občas zaháňala počúvaním hudby alebo spievaním si na prázdnej ulici. 

Nîmes, ako bývalú súčasť rímskeho impéria, netvoria len antické budovy, ale aj parky, kde Francúzi hrali Pétanque, ale aj ulica fontán, kde sa naháňali deti a kde ľudia trávili ďalší zo svojich voľných dní. 
Na druhý deň ráno, keď mesto ešte spalo a hore bolo len zopár tých, čo sa postarali o čerstvé pečivo v boulangerie, som prešla celým mestom až na stanicu, odkiaľ mi šiel vlak ešte južnejšie. Vybrala som sa totiž na Montpellier. 
Mesto ma najskôr sklamalo. Na stanici totiž nemali mapu, a tak som začala prenasledovať skupinku amerických turistov smerujúcich do starého mesta. Nakoniec som však našla Place de la Comédie, kde je turistické centrum a odkiaľ som sa pustila mestom až k parku. Tak ako je vo Francúzsku zvykom, cez víkend tam bol trh. Všetko, čo Francúzi doma nechceli a nepotrebovali predávali za nehorázne ceny. 
Mesto bolo historické, sem-tam gýčové, ale ľudia pôsobili príjemne. V galérii Musée Fabre sa ma dokonca jeden pán opýtal, čo hľadám, pretože tak dlho som čumela do mapy. 
Juh zmyl všetky moje predsudky o Francúzoch. Každý, koho som sa spýtala na cestu alebo na niečo iné, bol milý a príjemný. Nikto ma neodbil a neposlal preč za to, že som bola len turistkou s malým červeným ruksakom na chrbte. 

Čo však nie je, môže byť. Cez víkend ma totiž čaká Paríž. Predpovede hlásia dážď, otvorené galérie, kaviarne a kopec nových ciest. Tentokrát tam však nepôjdem sama. Beriem so sebou dve spolužiačky z iného kontimentu.

Takže francúzske prázdniny pokračujú a nielen Lyon čaká.

nedeľa 27. októbra 2013

Prvé správy z francúzskych prázdnin

Na začiatku som si povedala, že nič iné ako Paríž nechcem. Nakoniec som však nasadla do lietadla do Lyonu. Pre niekoľko podstatných dôvodov som si dovolenku (rozumej tri týždne) šetrila na mesto, ktoré pretínajú dve rieky. Na mesto, ktoré mi svojimi širokými bulvármi pripomína Paríž, pri pohľade na kopce a domy, ktoré ich zdobia, Florenciu. 




Som tu druhý deň a pomaly si zvykám. Na to, že Francúzi po obede jedia syr (nech sa deje čokoľvek), že iný ako francúzsky jazyk neuznávajú (Aux armes, citoyens, Formez vos bataillons!), že (takmer) všetci Francúzi sa skvelo obliekajú bez ohľadu na vek. Ale najskôr všetko po poriadku.

Prišla som sa sem učiť. A aj preto, že som potrebovala byť sama so sebou, prekonať isté bloky, naučiť sa sama plánovať výlety, jednoducho starať sa o seba.

Po niekoľkých hodinách na tomto mieste môžem povedať, že sa mi tu páči. Že som si vybrala dobre a že veľký Paríž mi neutečie. Že mi tu bude proste dobre.

Keďže som za niekoľko hodín v tejto krajine zažila asi všetky stereotypy francúzskeho národa, rada sa s nimi podelím. Najskôr to bol syr ako tretí chod. Samozrejme na stole nechýbala bageta, z ktorej si človek mohol odtrhnúť kedykoľvek mal chuť.

Neskôr nasledovala večera v typicko-netypickej japonskej reštaurácii, kde prišla na radu téma cudzích jazykov. Rodený Francúz odmietol akékoľvek argumenty, že na svete sa ľudia učia aj iné jazyky ako francúzštinu a že aj angličtina je sem-tam potrebná. Nie, nerobím si srandu. 

A nakoniec to bol dnešný trh. Klasický francúzsky trh s množstvom syrov, salám, koláčov aj kvetov. A na tom trhu boli všetci Francúzi v košeliach. Vynikajúco oblečení, či už mali 30 rokov alebo 60. O ženách nehovoriac. Tie nosia na nohách mokasíny, balerínky alebo vysoké podpätky. Jasné, nájdu sa aj také, čo majú conversky alebo inú športovú obuv, ale tých je minimum. A všetci nosia saká! Saká! Saká! (Škoda, že tie svoje som si nechala doma, teraz medzi nimi vyzerám ako pretekár.)

Nedeľný trh v Lyone bol ako z filmu. Z každej strany niekto niečo ponúkal. Všetko to voňalo a malo farby. Nikde sa nedala nájsť zhnitá zelenina alebo ovocie. Zvädnuté kvety alebo smradľavé syry. Zo všetkých strán to voňalo, usmievalo sa na vás a lákalo na pohľad aj kúpu. Našli by ste tam všetko - od hríbov, cez ryby, syry, kvety. Niektoré kvetinárky si spievali, iné len kričali "Allez."









Na druhej strane rieky bol trh s bižutériou (obrovské nebezpečenstvo!), s hračkami a obrazmi. Ženy si skúšali krásne prstene, iné ako nájdete u nás na Slovensku, deti sa s otvorenými ústami dívali na hračky, ktoré som ani ja nikdy nevidela, a tí bohatší si obzerali obrazy, sochy a zaujímavé umelecké diela. Cítila som sa ako vo filme. A veľmi sa mi tam páčilo.

A nielen preto mám pocit, že som v tejto krajine mala byť už dávno. Že je to krajina, kde som sa mala narodiť. Že je to krajina, kde sa možno vždy budem cítiť ako imigrant, lebo nemám skvelý prízvuk a nenarodila som sa tu, ale je mi tu dobre.

Uvidím teda, ako to celé bude pokračovať. Zajtra ma čaká pohovor s riaditeľom jazykovej školy a zaradenie do skupiny ľudí, ktorí sa poznajú a medzi ktorých vtrhnem ja. A samozrejme ma čaká niekoľko galérii a múzeí. Ale najskôr francúzština, takže Vive la France!


štvrtok 24. októbra 2013

Moje odskúšané. Chce to len kúsok

Boli sme okukať staronové miesta v Bratislave. Jedno voľné popoludnie, ktoré vystriedalo pracovné doobedie, sme sa vybrali do Moje. Malého bistra a potravín, kde som chcela zablúdiť už skôr.

Ako som sa dočítala, bistro-potraviny si založil mladý chalan, ktorý žil istý čas v Beneluxe. Tam sa mu zapáčili podniky, kde si človek cestou z práce mohol dať kávu alebo limonádu a zároveň si niečo nakúpiť na večeru. O niečo podobné sa pokúša už takmer dva mesiace v centre mesta, na Dunajskej v Bratislave.

Miestu dominuje drevo, ako povedal Chlap, najnovší trend všetkých podnikov a bytov v Bratislave. Nezabudnime na tabule v kuchyni, tie sa už stali samozrejmosťou u kade koho. Priznám sa, pre mňa dosť infantilné, keďže mi to pripomína základnú školu.

Ale späť k Moje. V potravinách sme si nič nekúpili, hoci nabudúce sa zameriam na nejakú paštétu, či müsli v krásnom obale, ktorý musím mať! Kašľať predsa na to, že nič také nejem. 

V potravinách majú okrem paštét aj vína, čaje a rôzne delikatesy. 


Počas našej prvej návštevy sme sa však zamerali na malé bistro s troma stolíkmi vo vnútri a jedným vonku na ulici. Rušná ulica oproti škaredým budovám na druhej strane nás vôbec neláka. Preto sme si sadli k poslednému stolíku a obzerali si nové miesto. 

V nápojom lístku je okrem kávy a rôznych limonád, ktoré už má polovica podnikov v Bratislave aj cider (!) a rôzne pre mňa neznáme nápoje. 


Káva chutila, podnik pôsobil príjemne aj s majiteľom.

Keďže Moje je len kúsok od nášho bytu, budeme tam chodiť asi častejšie.
A preto najbližšie - paštéty traste sa.

piatok 11. októbra 2013

Dlhé rána, krátke noci, už mi nie je pomoci

(Takže ďalší príspevok, ktorý začnem slovom "občas".)

Občas neviem zaspať. Od únavy alebo z ožiarenia (počítačom). Tak ležím v posteli a počítam kvapky padajúce do vane. Hľadám čudné zvuky, ktorých som sa bála, keď sme sa sem presťahovali. 

Keď ležím pod našou perinou, rozmýšľam nad všetkým, čo chcem na druhý deň stihnúť. Myslím na všetky maily, ktoré chcem napísať, odpovede a otázky, ktoré chcem položiť. 

A potom sa zobudím na druhý deň o 7:30 a všetko to stihnem do 10:15 a následne neviem, čo od radosti. 

No dobre... Mám v pláne vysávať, prečítať knihu, nájsť si novú hudbu, urobiť si cvičenie z franiny. Ale nočné úlohy som splnila. Ej juch!

Ale nie o tom som chcela. Chcela som o pár momentoch tohto týždňa a posledného víkendu. 

Celý som ho prerobila a keďže som si chcela krátiť dlhý (áno, extrémne dlhý) pracovný víkend, robila som si z neho fotoreport. Keďže nevlastním najnovší model najvýkonnejšieho mobilného telefónu s ešte lepším fotoaparátom, fotky nie sú najjasnejšie. O to jasnejšie sú motívy, vône a chute, ktoré sa za tými fotkami ukrývajú. 


Náš pracovno-čitateľný víkend sme začali už v piatok. Skúsili sme novú tekvicovú polievku, na ktorú recept som našla tu. Rozhodla som sa totiž viac venovať nášmu jedálničku a hľadať originálne recepty nielen v magazínoch či knihách, kde vás nútia týždeň zháňať ingrediencie z Indie či Japonska.

Tá naša polievka vyzerala trošku inak ako vzorová polievka, keďže nemáme doma ponorný mixér. Ale všetko časom bude. 

Chlapovi veľmi nechutila, za to ja som ju dorazila. Bola sladká a chutná. A recept je najmä pre kuchynských analfabetov. Takže ideálne pre mňa. :)




Skoré sobotné ráno, keď sa všetci ukladajú spať som si urobila kávu, pridala londýnske keksíky, otvorila si diáriky pre prípadne poznámky, ktoré ma mohli napadnúť. Pre prípadne predstavenia, ktoré by sme chceli vidieť. Koncerty, ktoré sa v našom okolí plánujú. Šesť hodín ráno, keď sa všetci ponárajú do svojich teplých perín som začala tráviť so svojim studeným noteboom. Aspoň, že chuť piť kávu sa mi vrátila. Tá ma totiž zachránila.


Kávu som v popoludňajších hodinách vymenila za víno. (Nie každý totiž žije s východniarom. U nás totiž víno tečie prúdom.) Diárik bol už zaprataný novými plánmi. Sviečka už stratila časť svojho knôtu a moja nálada sa spolu so zvyšujúcou únavou začala zlepšovať. Nie, nebolo to len tým vínom. 





Môj brat je blázon do varenia. Posledný rok trávil každú nedeľu v kuchyni a pripravoval nám originálny obed. Mamkine rezne ho totiž prestali baviť, za čo sa ona patrične urazila. Ale je verejným tajomstvom, že sme sa zmene všetci potešili. Väčšinou to totiž stálo za to. 

Raz urobil niečo japonské, experimentoval aj s kombináciou čokoláda - mäso. Urobil aj tie Ikeou preslávene mäsové guľky (tie jeho boli v skutočnosti lepšie). 


Najnovšie sa vrhol do pečenia. Neviem ako, ale dostal sa k jednoduchému a vynikajúcemu koláču Gâteau au Chocolat. A keďže recept je skutočne úplne jednoduchý, skúsili sme ho aj my. A zamilovali si ho hneď na prvý pokus. Vôbec totiž nemusí byť sladký (Chlap zámerne použil len horkú čokoládu) a ideálne sa hodí k rannej alebo poobednej káve. My sme použili tento recept. Avšak piekli sme ho 40 minút, plus vrch koláča som poliala rozpustenou čokoládou (viď. obrázok vyššie). 

Ooo, áno, áno, začína ma to celé hrozne baviť.

A najbližšie by sme chceli tento koláč robiť budúci týždeň, keď sa nám minú bratislavské rožky, ktoré obaja ľúbime a ktoré majú najnovšie vážnu konkurenciu. 


A pre mäsožravcov tu ešte máme moju obľúbenú Wok-kena-homa. Mám veľmi rada toto jedlo. Chlap do toho posledne pridal mne nie veľmi obľúbené orechy (v normálnom prípade žiadne totiž nejem). Konkrétne arašidy a madle. Ale bolo to chutné a vôbec mi to nevadilo. Takisto sme tam dali všetko, čo chladnička a Tesco dali. 




Takže kulinárske okienko, ktoré malo byť pôvodne zhrnutím ťažkého pracovného víkendu, končím so želaním Dobrej chute. 

A nezabudnite hľadať inšpiráciu, často sa totiž ukrýva v zaprášených knihách. 

štvrtok 10. októbra 2013

Stretnutie z hlbokých výšin

Niekedy si myslím, že istí ľudia sú pre mňa súdení. 

Okrem môj Chlapa (áno, vyhlasujem to bez hanby) je to aj môj veľmi dobrý priateľ. Taký ten, s ktorým sa rozprávam, keď mi je ťažko, taký ten, čo ma vezme v daždi k teplému čaju. Taký ten, čo mi povie obrovské a skutočné pravdy, ktoré neklamú, nezavádzajú. A dokonca sú jasné ako facka. Taký je môj Priateľ.

Občas má svoje starosti aj on. Nechce zachraňovať svet, chce len pomôcť ľuďom, čo sú zacyklení vo svojich problémoch, ako to povedal "vo svojich sračkách", z ktorých sa nedokážu sami vymotať. Do ktorých ich ťahajú ich partneri, rodičia, kolegovia. Dnes sme sa preto stretli. Dali si v centre ťažký obed. Ale bolo nám spolu vynikajúco, tak ako takmer vždy. 

Povedal mi svoje starosti, ja som mu povedala tie svoje. A znova medzi listy našich príbehov vkladal (svoje) veľké pravdy. 

- Problémom dnešnej doby je, že si nevážime chvíle, ktoré máme, ale dívame sa do budúcnosti. A tak nám kopec vecí uniká. Žijeme pre niečo, čo ani nemáme a možno ani nebudeme mať. - 

On to samozrejme povedal o desať stupňov krajšie a sofistikovanejšie. A ja som sa na neho len dívala, pila svoju kofolu a nemala som slov. 

Občas sú také stretnutie na nezaplatenie. Najmä keď máte konečne pocit, že vás niekto počúva, že niekto hovorí slová, ktoré majú zmysel. Niekto, kto nerieši hlúposti a nezmysli našej doby, nášho mesta, kraja, republiky. Niekto, kto hovorí o skutočných ľuďoch, o skutočných problémoch. 

Niekto kto vie, kedy hovoriť a kedy mlčať. Lebo to proste a jednoducho vie. 

Ďakujem, M.

nedeľa 22. septembra 2013

Hor sa do objavovania stratených zákutí

Hoci žijem v meste, ktoré môjmu srdcu nie je blízke, rada v ňom spoznávame nepoznané a pre niektorých obľúbené miesta. 

Najnovšie som zahorela túžbou napísať si zoznam miest, kde by som rada zavítala a urobila si vlastný názor navzdory všetkým odporúčaniam a likeom na facebooku. 

Za posledný rok sa v Bratislave otvorilo niekoľko nových kaviarní, ktoré sa hneď obchytali na blogoch a stali sa povinnou jazdou tých, ktorí chcú ukázať svoju novú kabelku, či nový obal na iPhone. 

Z tých miest sa stal druhý McDonald´s (áno, teraz myslím na známu kaviareň Shtoor), kde nedostane to, čo by ste tam dostali pred rokom, keď bolo toto miesto menej známou destináciou turistov, blogerov a všetkých tých, čo si chceli dať na facebooku novú zástavku - Kde sa práve nachádzam. Kvalita limonád či domácich koláčov poklesla a o (asi) snažiacej sa obsluhe je tiež zložité niečo pekné napísať. Hoci je pravda, že som v týchto kaviarňach celé leto nebola, veľmi neverím v zázraky. Aspoň v tejto oblasti.

Cez leto otvorili na Panskej dve kaviarne - Mondieu a Fúza. Kým do prvej viac z princípu nevkročím (rozumej - okopírovali moje obľúbené St. Germain a majú arogantnú obsluhu), v druhej sa rada nachádzam. Aspoň s ľuďmi (mojej duše) blízkymi. Niektorí ľudia s ich obsluhou nemajú zľutovanie a kaviarni sa pre svoje nervy vyhýbajú. Ja do Fúza však chodím rada.

Ale aby to nebolo len o miestach poznaných, tu sú dve, kde zavítam tento týždeň, aby som ich objavila a poriadne preskúmala aj svojimi hnedými očami. 

Pre tento týždeň som si preto zvolila Moje na Dunajskej - zdá sa inteligentnú kaviareň s domácou kávou a Gaudi kaviareň s krásnym španielskym interiérom na Bazovej. 

Lovu zdar!



streda 4. septembra 2013

Ako Beatles prevalcovali jednu dušu

Mávam obdobia. Tak ako som už písala. Tie obdobia sa väčšinou viažu na konkrétnu hudbu. Piesne, pri ktorých mi zviera vnútro. Miestami ťažko, až sa nevládzem nadýchnuť, miestami veselo, keď tancujem okolo nášho stola v kuchyni. Už niekoľko týždňov (asi to bude aj pár mesiacov, mali by ste sa na to spýtať môjho chlapa) žijem s mladíkmi z Liverpoolu. Úprimne, keby mi minulý rok niekto povedal, že budem posadnutá Beatlesákmi, asi by som sa strašne smiala. Ešte začiatkom roka som totiž pri jednej večernej seanse v londýnskom byte krútila očami, keď sme sa o nich bavili. "Beatles? Nemyslíte vážne?!" Vtedy som poznala len Yesterday či Let it be. A potom to jedného skorého rána prišlo. A môže za to Yoko Ono!

Víkendová služba má svoje čaro. Nie, nespočíva v počte odpracovaných hodín, ktoré činia 18 hodín za deň, ale aj v čase strávenom na internete. Jedno skoré sobotné ráno som zablúdila do (samozrejme) kultúrnej sekcie jedného zahraničného webu, konkrétne ku článku o Yoko Ono a jej novej zbierke už ani neviem čoho. Od nej som sa dostala k Lennonovi. A potom to šlo astronomickou rýchlosťou. Najskôr k dokumente o Lennonovi. Vtedy som preklínala McCartneyho. 

Potom som si stiahla ich kompletnú diskografiu a začala čítať o Lennonovi, o Beatles, o McCartneym, o Ringovi aj Georgovi. Počúvala skladby a hľadala si k nim slová, rozmýšľala, čítala o pozadí ich vzniku. Začala prehodnocovať svoj postoj k Yoko. Počúvala slová skladieb, čítala o fotkách albumov, pozrela si ďalší dokument. Takmer isto sa zo mňa stala fanúšička tejto kapely. (Dokonca som si ich dala zahrať aj na firemnej párty.) A zamilovala som sa do niektorých skladieb. A tých lebo mám hneď niekoľko. Lebo to nie sú len skladby o láske, o priateľstve, smrti. Sú to skladby, ktoré (nech to bude znieť akokoľvek klišácky) predbehli svoju dobu. Skladby, ktoré oslovia aj 25-ročného človeka, ktorý si prešiel trip-hopovým obdobím na čele s Massive Attack, či človeka, ktorý dospieval s Moloko.

Ak by som niekedy mala vytvoriť svoj rebríček najlepších skladieb, boli by tam tri piesne od Beatles. Patetickosť nechajte bokom. Tá k tejto kapele vôbec nepatrí. 

Bola by tam skladba You never give me your money - pre slová, melódiu a atmosféru, ktorú tá skladba má - od hrôzostrašne smutnej po celkom optimistickú. 




Bola by tam skladba She came in through the bathroom window - pretože, keď ju počujem, tancujem okolo nášho stola, či si ju spievam nahlas navzdory faktu, že na bicykli prechádzam okolo ľudí.




Bola by tam skladba The Long And Winding Road. Pre slová. Pretože, keď som ju počúvala dookola a rozmýšľala, došlo mi to. Tú skladbu som vo svojom živote zažila niekoľkokrát. Aj vtedy, keď som vo svojej izbe jedného januárového večera sedela na zemi a plakala.




Why leave me standing here, let me know the way. Many times I've been alone and many times I've cried. Anyway you'll never know the many ways I've tried. And still they lead me back to the long and winding road. You left me standing here a long, long time ago.


Preto Beatles. A preto ich obdobie.

piatok 23. augusta 2013

Vnútorný výplach v jazzovom prevedení

Znova mám svoje čudné obdobie. Veľa plačem, rozmýšľam a počúvam jazz. Francúzsky, americký, ale najmä ten, čo hrajú na francúzskej stanici Fip.

Som skôr sama so sebou ako s niekým iným. A keď už k socializácii dôjde, stojí to za to. V pozitívnom aj negatívnom zmysle.

Minulý týždeň sme napríklad mali redakčnú párty. Ej juch. Prišla som tam v čase, keď čašníčka hosťom (rozumej takmer celej redakcii) povedala, že "budget sa vyčerpal". A moji kolegovia boli trikrát veselší ako ja. A áno, mohli za to poloprázdne džbány, či poloplné poháre. Nasledujúce ráno som pochopila pár vecí. Na firemnej párty pijem len víno, lebo som dostatočne príčetná, aby som netancovala medzi kolegami, či nevyčítala šéfovi slabý plat, viac roboty a celkový bordel v práci. Na firemnej párty pijem len víno, lebo sa dozviem množstvo tajomstiev, ktoré si pamätám na rozdiel od ľudí, ktorí mi ich zdelili. Na firemnej párty pijem len víno, lebo viem kedy mlčať a kedy nahodiť šarmantný úsmev...

Socializácia tento týždeň mala pozitívnejší nádych. Strávila som hodiny so svojim drahým priateľom. A uvedomila si, že k vzťahom pristupuje inak ako moje okolie. Áno, vyplýva to aj z jeho zamestnania. Po dlhej chvíli som mala pocit, že ma niekto počúva, že v debate som rovnocenným partnerom, že niekomu záleží na mojich slovách a neabsorbuje ich len na päť sekúnd. Sedeli sme za obrovským stolom tesne vedľa seba. A nie len fyzicky, ale aj vnútorne. Vonku pršalo a ja som mala konečne pocit, že za takýchto ľudí sa oplatí bojovať. Že za takýchto priateľov som ochotná rozdať sa tak ako kedysi. Kedysi pred týmto období...

Včera sa ma pri káve spýtal môj blízky priateľ, ako sa mám. Odpovedala som striedmo: "Prežívam ťažké obdobie, ale nechcem o tom hovoriť, lebo viem, že si nesvoj, keď mám slzy v očiach." Pozrel sa na mňa a ťažko chcel meniť tému, vyjsť z tej ostrej zákruty, kde veľa možností nezostáva. Vedel však, že by som celú tú nádrž v sebe dlho neudržala. A tak som počúvala, smiala sa a pila kávu. Snívala. A chcela aby to stretnutie trvalo ďalšiu hodinu. Aby sme si povedali o všetkých knihách, ktoré sme cez leto prečítali, aby sme si povedali o novej hudbe, ktorú sme objavili, aby sme sa smiali ako v tej chvíli, keď vytasil imaginárnu gitaru a ja som sa smiala na celý podnik. 


Prežívam ťažké obdobie, lebo si uvedomujem, že priatelia tu nie sú na každú chvíľu. Že majú svoje svety, kde miestami patrím, miestami nie. Prežívam ťažké obdobie vnútorných dialógov, hypotetických scenárov, pádov a sklamaní. Snažím sa myslieť na to, že nie všetci za to stoja, a o to viac sa sústrediť na včerajší výrok, že "priateľov si vyberáš".

Preto idem hľadať. Možno medzi riadkami v knihách, s ktorým trávim viac času ako by som chcela, možno v novej záľube. A možno ich nakoniec nájdem a budem sa opäť smiať. A tešiť sa na niečo, čo dáva zmysel na dlhšie ako na polroka.

nedeľa 11. augusta 2013

Pina, tá iná, tá tanečníčka

Je málo filmov, na ktoré myslím aj pár dní po ich vzhliadnutí. Takých, čo vo mne zanechajú zvláštny pocit ozveny, vnútorného roztrasenia. Je skutočne málo dobrých filmov s výbornou hudbou, ktorá ladí s každou scénou až tak silno, že chcete tú hudbu počúvať stále dookola a rozpomínať sa na jednotlivé scény. 

Takým filmom bola napríklad snímka Café de Flore. A nielen k nej sa teraz pridal film Pina. Snímka o nemeckej choreografke Pine Bausch, ktorá svojou prácou ovplyvnila moderný tanec. A hoci mal byť pôvodne spoločnou prácou Piny a režiséra Wima Wendersa, nakoniec sa pre jej nečakanú smrť stal skôr poctou pre túto výnimočnú choreografku.

Film pozostáva z jednotlivých tanečných častí, ktoré sú občas vystriedané dokumentárnymi zábermi zo skúšok, či svedectvami i vyznaniami jej najbližších spolupracovníkov, s ktorými viac ako 20 rokov tancovala v baletnom divadle vo Wuppertale. To dnes nesie jej meno Tanztheater Pina Bausch aj preto, že práve ona tu vytvorila špičkový tanečný súbor a naštudovala množstvo prelomových inscenácii. 

Niektoré tanečné časti sa odohrávajú v divadle, iné napríklad na ulici a tie bizarnejšie na plavárni či pred továrňou. Všetky sú silnými výpoveďami o Pininej práci, o jej schopnosti vyjadriť dušu pohybom tela. 



štvrtok 11. júla 2013

S horúcou rúrou v prázdnom byte

Začala som piecť. Áno, znie to neuveriteľne. Ale rozhodla som sa, že si v kuchyni nájdem aj iné miesto ako za umývadlom plnom špinavých riadov. 

Prvé pokusy boli jednoduchšie ako jednoduché. Začala som len miešaním cesta na jablkovo-kakaový koláč. Potom prišiel prvý cheesecake. Najskôr s jahodami, potom s hroznom a nakoniec s ríbezľami. A cez víkend v závale správ v práci som za pomoci môjho chlapa upiekla prvé muffiny. Nebola to veľká sláva, lebo nevyzerali ako tie na vzorovom obrázku. Ale chutili aj s malým experimentom vo vnútri.



Zatiaľ teda siaham na muffinovú métu, ale človek nikdy nevie, čo urobí v prázdnom byte s horúcou rúrou bez mačky. 

sobota 22. júna 2013

Berlínske očarenie číslo jedna

„Germany is Germany!“ nástojila rumunská študentka. S nemeckou študentkou sa nezhodla na tom, či si majú kúpiť lístok na pražské metro. Bola pokročilá hodina a ona argumentovala tým, že ani v Rumunsku predsa nepotrebuje na nočné spoje lístok. Nemecká študenta však trvala na svojom. „Ja platiť pokutu nebudem.“ Bol to ukážkový príklad toho, čomu sa slovenský turista v nemeckej metropole nevyhne – západnému mysleniu vo všetkých dimenziách, do ktorých sa dostane.

Najskôr to boli skrinky na kľúčik na hlavnej stanici v Berlíne. Ak cestujúci nemá potrebné drobné, kúsok od skriniek je automat, ktorý ak by sa dokázal, tak sa pri rozmenení papierových peňazí hádam aj usmeje. Prvý kultúrny šok teda nastal pár minút po príchode do Berlína. A to sme ešte ani neopustili hlavnú stanicu.

Berlín je mesto, z ktorého tak skoro nezmiznú všetky žeriavy a robotníci, ktorí sa snažia z mesta, ktorého zničila vojna aj režimy, urobiť centrum Nemecka lahodiace turistovi so všetkými pamiatkami, ktoré k nemu patria. Počas našej návštevy sa napríklad položil základný kameň zámku, ktorý počas vojny ľahol popolom. Nemci chcú aby ich mesto vyzeralo tak ako by sa na centrum európskej metropoly patrilo. A nielen z pohľadu zahraničných turistov. A majú pravdu. Historické stavby totiž nemôžu za debilitu ľudí.

Berlín je tiež mestom plným múzeí a galérii. Tie najdôležitejšie sme astronomickou rýchlosťou stihli prvé tri dni. V niektorých sme mali jasný cieľ a nezastavili sme sa pred ničím. Neffertiti v Neues museum či najväčší dinosaurus na svete v Museum für Naturkunde. V iných sme strávili celé popoludnie. Toľko obrazov od Piccasa sa totiž nevidí každý mesiac. Tie najlepšie majú v Museum Berggruen oproti zámku Charlottenburg.

Berlín je aj mesto, čo bolo roky rozdelené múrom. Jeho umiestnenie naznačujú po celom meste dva rady červených dlaždíc. My sme pri jeho pozostatkoch boli niekoľkokrát. East Gallery, kde sa ešte aj dnes ťahá múr asi aj niekoľko kilometrov. Maľby na jednej strane odkazujú na nezmyselnosť celej tejto myšlienky. Odkazujú aj na druhú svetovú vojnu, či netoleranciu. Kúsok od East Side Gallery sa končia koľaje električiek. Tam sa totiž končila východná časť mesta. Mesto má ďalšiu pamiatku na toto obdobie, kde počas návštevy amerického prezidenta v Berlíne zobrali jeho manželku Michelle. Pamätník pri zástavke Nordbahnof s názvom Gedenkstätte Berliner Mauer by nemali navštevovať len japonskí a americkí turisti, ale najmä slovenské deti, ktoré sa v škole o tomto období neučia takmer nič.

Nemecké hlavné mesto má aj ďalšiu stranu. A tou je história nemeckých židov. Tú možno dopodrobna spoznať v Jüdisches Museum. Ten koho to veľmi nezaujíma má možnosť obdivovať architektúru budovy, ktorá nemá pravý uhol okrem jedného miesta. Viac menej symbolického. Ďalším podobne dôležitým miestom s menším počtom policajtov a kontrol je pamätník holokaustu neďaleko Brandenburgskej brány. Fotka na tomto mieste je však nevhodná. Každý si hádam domyslí prečo. Mne to docvaklo až počas prechádzky medzi sivými kvádrami.

Berlín je mesto s architektúrou, ktorú neuvidíte nikde na svete. Od historických a často nanovo postavených budov až po tie najmodernejšie sklenené budovy Bundestagu, má Berlín aj také skvosty, ktoré sa nepáčia len môjmu chlapovi, ale myslím, že nejednému študentovi architektúry.

Berlín je mesto s mnohými tvárami. Má atmosféru. Centrum všade tam, kde človek žije. Nie je to mesto, ktoré je sústredené do pár uličiek, ale život v ňom môže mať niekoľko podôb, niekoľko farieb a nielen tú jednu historickú, či panelákovú, tak ako je to v Bratislave, či inde. Berlín je mesto, ktoré sa neťahá do výšky, ale skôr do šírky. Nemá široké bulváre na spôsob Paríža, či Budapešti. A tým je originálne a zvláštne. A predovšetkým iné. Je mestom, kde si každý nájde niečo svoje. Či už kaviareň, ktorú vám odporučia priatelia, čo Berlín už navštívili. Obchody, ktoré majú na dverách nálepku „Best adress 2013 by Elle“. Či zašité obchody s aktovkami, papierovými obálkami, zošitmi, či knihami.

Berlín tvoria aj ľudia, nielen turisti, ktorí tam pobudnú pár dní. Ľudia, ktorí dajú v metre žobrákovi  peniaze alebo jedlo. Ľudia, ktorí keď vám stúpia na nohu, ospravedlnia sa. Tak som rozlišovala Nemcov od turistov, ktorí mi stúpali po nohách na eskalátore, či pri východe z metra. Aj takí tvoria mesto, no vďaka Bohu z jeho menšej časti. Mesto, z ktorého si človek môže odniesť niečo svoje. Spomienku na prebudenie sa v parku, či na jahodový jogurt v Postdame. Spievajúceho Nemca na melódiu vyhrávajúcu žobrákom v metre. A v neposlednom rade na inakosť, ktorá v Berlíne útočí zo všetkých strán. Kde nikto nerieši značky, ktorými sa na Slovensku s vztýčenou hlavou pýšime a ktoré tvoria náš šatník od peňaženky po ponožky na nohe. Kde 40-ročná matka s piercingom v spodnej pere zoberie svoju 15-ročnú dcéru na koncert Portishead. A môže mať na to milión dôvodov od možnosti, že taký koncert sa už asi nezopakuje až po prezieravosť, že dcéra jej za to raz bude vďačná.


Berlín je mesto plné múzeí, galérii. Mesto s bohatou architektúrou, ale najmä mesto ľudí, ktorí ho tvoria. A často pri tom nemusia ani vlastniť bicykel, pre ktorí sú tu ideálne podmienky.

Berlín sa mi páčil. Hoci nie od prvej chvíle, no pomaly a postupne som si ho svojim spôsobom zamilovala. Pre to ako vyzerá, pre atmosféru, ktorú má a pre to, ako som sa v ňom cítila.

sobota 4. mája 2013

Veľké okná do sveta

Nepotrebujem mať kuchyňu v bielom. Ani napodobeninu Warholovej Marilyn nad gaučom v obývačke. Ale stále viac a viac zisťujem, čo sa mi v bytoch páči. A čo by som tam chcela mať.

Ako sme sa s chlapom presťahovali do nášho francúzskeho bytu a začali si zariaďovať iba náš priestor, zahrabávam sa do časopisov o bytovom dizajne. Viac híkam pri návšteve obchodov s bytovými doplnkami ukrytých vo florentských uličkách a spomínam na kúpeľňu, ktorú som videla počas potuliek obľúbeným Londýnom.

Začínam si odopierať nákupy náušníc aj čeleniek (o handrách nehovoriac) a šetrím na niečo, čo by nám dopomohlo k ešte lepšiemu pocitu bývania v našom priestore. Aj keď, pravdu povediac, majiteľka nášho bytu má vkus tak vycibrený, že ma miestami prepadá strach, že by som nášmu bytu mohla akoukoľvek mnou vybranou maličkosťou ublížiť.

Raz však príde čas, kedy sa budeme musieť z nášho azilovského časopriestoru pobrať s plnými kuframi medzi biele steny nového sveta. Preto som si chcela vytvoriť malú spomienku na obdobie, keď som snívala o ideálnom byte, pri ktorom často nerozhodujú peniaze, ale možnosti získať ideálne veci v ideálny čas.







Toto je jeden z geniálne riešených bytov s perfektnou podlahou, dreveným stolíkom a kreslami (bielymi aj tmavohnedými), v ktorých sa knihy musia čítať jedna radosť. Schodisko a stena za ním nemá absolútne žiadnu chybu. Hnedé lampy nad koženým gaučom perfektne dopĺňajú priestor, o originálnom strope nehovoriac. Ak by ste si však zobrali ktorýkoľvek nábytok a len ho umiestnili vo výstavnej časti obchodu Ikea, pochybujem, že by zaujal. Spolu však ladia a vzájomne sa dopĺňajú jedna radosť.

Raz som svojej mame povedala, že nikdy nebudem mať otvorenú obývačku, akú máme doma. Vždy z toho boli nepríjemnosti a hučanie televízora, ktoré bolo počuť až ku mne pod perinu. Pri listovaní časopisov a objavovaní blogov o bytovom dizajne začínam meniť názor, že otvorený priestor nemusí byť až taký zlý. Žije však tak, ako v ňom žijú jeho majitelia.










S umývaním okien by mi samozrejme niekto musel pomôcť, ale tá práca by za tú otvorenosť stála.

Prvý byt je v Paríži, zvyšné dva sú z New Yorku, ale celkom by som si ich všetky vedela predstaviť aj v mojom milovanom meste. Samozrejme, že človek by si musel dávať pozor na svoju nahotu a nemohol by sa v rozličných duševných aj fyzických stavoch nakláňať cez zábradlie alebo parapetu okna. Za všetku tú námahu by som si ráno či na konci dňa, s radosťou aj úľavou čítavala knihy opierajúc sa o stenu (či sklo okna).




Keď raz budem veľká a bohatá urobím si v kuchyni tehlovú stenu. Nič iné na nej ani nechcem mať. Nemôžem si pomôcť, ale sterilná nemocničná biela, ktorá súdiac podľa blogov teraz v kuchyniach letí, je katastrofálna a dúfam, že ma do nej nútiť nikto nebude. V kuchyni chcem len tehly. 


Vaňa je často nepraktická, ale za to geniálna časť bytu, keď sa spojí nápad, farba a šikovnosť majiteľov. Našej robí spoločnosť Miró a zeleno-biele kachličky z Maroka. Vane, ktoré sa mi najnovšie páčili sú vo svojej podstate jednoduché, ale za to nie obyčajné. Vďaka všetkému okolo.




Tento interiér robí originálnou kombinácia farieb a určite aj materiál vane. A hoci môj chlap si už svoju vaňu vybral (a možno kvôli nej aj Lotto podal), táto vaňa je sama sebou návratom do starých čias. A o to sa mi páči viac.



Ak už, tak už poriadne. Krásna vaňa s krásnym tvarom. A tá rohožka na zemi vôbec nebráni výhľadu. Už len takú nájsť a nenápadne ju položiť k tej našej. 


Niečo podobné máme doma. Hoci tie kachličky nemáme tak vysoko, aby sa tam zmestil kolega Miró. Drevená podlaha robí svoje, rovnako ako aj stolík na knihy a tajné veci do kúpeľa. 



Ak ste sa ešte nezaľúbili, doporočujem tak urobiť, čo najskôr. Tento byt vyhral anketu o najštýlovejší byt jedného francúzskeho časopisu pre interiéry. A myslím, že zaslúžene. Tie parkety a najmä tie dvere. Jedno veľké ach. Hoci sa môže zazdať, že je zbytočne prepchatý knihami, drobnosťami a nepotrebnými doplnkami, rada vás vyvediem z omylu. Nabudúce ukážem z neho viac. 



Už dlhšie snívam o stolíku na moje časopisy a veľké knihy, čo sa nezmestia do poličky. Zdá sa, že tento kamenný stolík pod zrkadlom by mohol byť ideálny. Aj keď k nám by sa veľmi nehodil, ako doplnok, ale aj na praktické využitie do priestranných bytov môže byť.



Keďže teraz bývame nižšie ako nízko, takýto výhľad by nám na pár rokov nezaškodil. Eiffelovku vo výhľade mať nemusím, ale Louvre by sa mi celkom páčil.


Hoci existuje mnoho nápadov ako si dotvárať svet okolo, musí to byť hlavne váš svet. Nie kópia magazínov, či povystrihované stránky z cudzích interiérov a prilepené u vás na stene. Byt musí byť hlavne váš. Tak ako sa o to snažíme aj my. A možno raz biele steny premeníme na  farebné. Nech je to už kdekoľvek.