pondelok, 12. decembra 2011

Preskočené hranice

Zuzka sa zahrala so strojčekom. 

Denisa prekonala hranice.

A môj muž má radosť. 

Takú veľkú. 

piatok, 9. decembra 2011

Finite games

Ľudia sa rodia. A zomierajú. A zomierajú. 
Míňajú sa na uliciach. S osudom aj bez neho. 
Jeden bez druhého. O sebe nevedia. 


Nevedia o trápeniach, o slzách, o nociach. 
Míňajú sa. Deň za dňom. 


Bez dotykov, otázok s výkričníkom. 
A ľudia zomierajú. Doma. V nemocniach.


Sami. V tichu.

piatok, 11. novembra 2011

Kávové rána



Rána voňajú kávou, lebo človek má vedľa seba Človeka. Lebo nie je dôvod niekam utekať. Vstať. Myslieť. Pracovať. Lebo čakajú bicykle. Výstavy. Úsmevy. Dotyky. Rána voňajú kávou, perinami a blízkosťou.

pondelok, 31. októbra 2011

Spolu. Inak

A dívaš sa na nich. Vravíš si – tí dvaja sú spolu od Začiatku.
Dívaš sa na nich a po lícach ti stekajú slzy. Lebo šťastie. Lebo oni.

A celý kostol tlieska. A mama je hrdá. A otec tiež.
Pred kostolom sa tvorí dlhý rad. A oni sa smejú. Nahlas.

Veď bojovali. Zapierali. Nemali. A potom mali. A nemali.

A teraz sú spolu. Tak ako by si chcela aj ty. Čistobielo.

                                                Navždy.

piatok, 16. septembra 2011

Oddych. Kniha. Farby


Keď je čas na knihu a na farby v záhrade
keď sa mamka usmieva a nosí za hrsť červených malín
keď má svet jasnejší tvar a rozhodnutia stálejšie ciele
Vtedy je dobre. Doma je dobre a zrazu je vzácnosť tak na dosah


A svet sa točí správnym smerom a na mobile svieti správne meno
Vtedy je dobre. V živote je dobre. Tak dobre ako dávno nebolo

sobota, 3. septembra 2011

Nie je kaderníčka ako kadernica

Na svete je pár jedincov, ktorí boli obdarení dokonalými vlasmi. Nech už vietor fúka z ktorejkoľvek strany. Moja osoba však do tejto skupiny nikdy nepatrila.

Boli časy a boli dievčiny, za ktorými som chodila s obrázkami (väčšinou to bola Audrey Tautou) a slovami – Takto to chcem. V mnohých prípadoch to tak sprvu aj vyzeralo. Kým sa vlasy neumyli alebo v horšom prípade, kým si človek neľahol do postele. Samozrejme, poznala som aj jednu (tú radím do poslednej – najnižšej kategórie), ktorá mi moju rovnú ofinu chytila a urobila z nej schody. Tie však v jej prípade viedli do pekla. Aspoň toho slovného.

A potom boli tie, ktoré síce vedeli strihať ofiny aj zvyšok prameňov pekne zarovno, ale nevedeli strihať moje vlasy. Tie, ktoré sú ťažké do gumičky, husté pre žehličky a divoké pre lak. Takže po prvom zmytí všetkých prípravkov, ktoré mi naniesli šikovné ruky dievčiny z druhej kategórie, som často plakala. Zapínala si všetky neposlušné vlasy sponkami a nechcela vyjsť z izby.

Sú to však už takmer dva roky, čo som ju objavila. Jednu z predstaviteliek prvej a najlepšej kategórie. Žiaľ najslabšie zastúpenej. S úsmevom priznávam, že ma k nej doviedol brat. (To ten ju objavil a chcel aby som ju skúsila. O mojej úchylke k vlasom a strihom vedel zjavne skôr než ja.) S vlasmi pod plecia a s obrázkom fešandy s veľmi zaujímavým strihom som za ňou prišla. Vtedy ako prvá kaderníčka po dotyku mojich vlasov povedala, že to nepôjde. So zdvihnutým obočím a otázkou prečo som na ňu pozrela a chcela odísť. No ona odpovedala presne to, čo som mala počuť dávno pred tým. Presne to, čím som sa v minulosti mohla vyhnúť všetkým tým sponkám a gumičkám, ktoré ako Carrie Bradshaw hovorí, ženy nenosia.

Ostrihala ma vtedy prvýkrát. A potom druhýkrát. A tretí. A ďalší. A ďalší. A stále kratšie a kratšie. Aj napriek všetkým tým varovaniam mojich priateľov, že mi to nepristane, že s tým bude veľa roboty a že takto ako to je, je to najlepšie. A Zuzka len strihala, kosila strojčekom a prednedávnom si ma odfotila z každej strany s vyhlásením: „S tebou pôjdem na súťaž.“ Sama dobre vie, že nebudem namietať. Pretože už nemám strach pri umývaní vlasov. Už nemám strach z nesprávnych lakov. A nebojím sa ani pri pomyslení na to, že mám kratšie vlasy ako môj brat.

Sponky a gumičky som vyhodila. A tiež som si zvykla, že ma moja babka oslovuje chlapča. Bez ostychu sa cítim viac žensky takto ako s vlasmi po plecia. A aj keď ma občas mama pri raňajkách v sobotu víta so slovami, že mám hniezdo na hlave ako malí chlapci po prebudení v škôlke, páči sa mi mať vykosený krk, ale aj počúvať, že vyzerám inak ako devy s vlasmi po lopatky. 

A Zuzke kade chodím robím reklamu. Pretože som pochopila, že dobrá kadernica nie je tá, ktorá vie ostrihať, ale tá ktorá vie, čo si s vašimi vlasmi môže dovoliť.

štvrtok, 25. augusta 2011

V ústrety dažďu za oknami

Kráčala som tou cestou azda miliónkrát. Na skúšky, ktorým predchádzali prednášky. Na kávu, pred ktorou nastali zblíženia.


Odprevádzala som rodičov z parkoviska. Vláčila kufor hore (aj dolu) schodmi. 


Sedávala som na tráve, keď som sa učila na Dejiny. Opierala sa o lavičku, keď som smútila.


Dnes tam už žiadne nie sú. Nie sú ani schody, ktorými som sa nachodila dosť. Už je len tráva, na ktorej budem sedávať s knihou aj bez nej. So svojim mužom a našimi úsmevmi. Plánmi a snami. 


Lebo bolo načase. Lebo sme si prešli všetko, čo bolo treba. Lebo konečne za tými nejasnými dňami vidno dážď za oknami. Tie dni, keď nám bude dobre. 


A lepšie. Bezpodmienečne. 


Dobalené. Všetko, čo je potrebné. Premiestnené. Tašky, ktoré nás čakajú na novom mieste. Nové. Ako skriňa, čo nám vonia v izbe. Modré a žlté. Lebo tak sme to chceli. My. 

nedeľa, 14. augusta 2011

Nedokonalci alebo ako čítať noviny z druhej strany

Myslel si nebodaj niekto, že novinári sú dokonalí? Áno, stavajú sa do pozície hudobných kritikov, odborníkov na  Blízky východ alebo jadrových fyzikov. Ale priznajme si, málo z nich je vyštudovaných práve v danom obore. Niektorí sa o štúdiu na Katedre žurnalistiky viackrát uchádzali a neuspeli (často skloňovaný prípad Štefana Hríba) alebo iní sa o takéto štúdium radšej ani nepokúšali (veď prečo aj?) a rovno vyštudovali niečo úplne iné (prípad môjho obľúbeného Tomáša Prokopčáka, ktorý sa s titulom z filozofie venuje vede a kultúre).


Mnohí novinári (nech už majú titul z čohokoľvek) píšu o životoch ľudí za hranicami našej krajiny, iní sa venujú tým, ktorí sa trápia u nás doma. Ale pri čítaní novín sa len máloktorí konzument zamyslí nad tým, že aj za menom či skratkou na konci článku sa môže ukrývať príbeh človeka. Kto by si spojil článok s menom Mirek Tóda azda s najkrajším obdobím v živote tohto novinára? (Nedávno sa mu narodil syn.) Alebo kto by si pomyslel pri príspevkoch od Jany Shemesh, že táto žena v súčasnosti bojuje s mnohými démonmi?


(Áno, hovorím o redakcii, v ktorej momentálne pôsobím a ktorú mám nadovšetko rada. Ale o tomto dnes nechcem hovoriť.)


Tom Rachman svojim literárnym debutom Nedokonalci (The Imperfectionists) prinúti nejedného čitateľa nazerať na noviny aj takýmto spôsobom. Príbehy, vyrozprávané v knihe, sú akýmsi obrazom života novinárov. Nie však takých, čo zachraňujú hladujúce deti v Afrike či tých čo podnikajú nebezpečné cesty do Afganistanu. 


Redaktori medzinárodného denníka so sídlom v Ríme bojujú skôr so svojimi osobnými problémami, ktoré sa im v redakcii úspešne darí utajiť. Výnimkou je (z časti) azda len Arthur Gopal, autor nekrológov. 


Ostatných necháva Rachman napospas ich vzťahom, ktoré pitvá do hĺbky a často nekompromisne. Ten, kto sa na prvý pohľad zdá silnou osobnosťou, bojuje za dverami svojho bytu so svojimi komplexmi. 


Bývalý novinár svojich hrdinov stavia do komplikovanejších pozícii, ironizuje, vysmieva sa im. Ale niektorých aj ľutuje, či smúti s nimi. Poprepletáva ich osudy s úplnou ľahkosťou, aby na záver knihy  čitateľ pochopil aj to, čo mu možno nechtiac uniklo. Novinárske prostredie pritom neruší prílišnými opismi. Dôležité sa totiž odohráva v hlavách ich zamestnancov. 


Kniha Nedokonalci je čítaním na ľahké letné dni, aj keď jej hrúbka (cez 300 strán) môže nejedného nadšenca odradiť. Avšak ten, kto sa do jej čítania pustí, na záver porozumie návodu ako nazerať na noviny z druhej strany.

sobota, 6. augusta 2011

Bratislavský spleen

Keď moja kamarátka Janka študujúca na bilinguálnom lýceu v Bratislave jedno nedeľné popoludnie odchádzala na autobus, povedala som jej ako jej závidím. Že je v Bratislave, že študuje v meste, kde sa niečo deje. V meste, kde sa nemusí zdraviť každej osobe, ktorú stretne, tak ako je to u nás v (malých) Dudinciach zvykom. (Človek sa tak občas pozdraví aj nemeckým pacientom zmýliac si ich s domácimi.)


O pár rokov sme na autobus do Bratislavy nasadali spolu. Ja s veľkým nadšením, ona utrápená, že ju to v Bratislave nudí a potrebuje zmenu. Študovať na strednej a na výške v jednom meste dá človeku zabrať. (Vyriešila to tento rok, keď odišla na semester do Švédska.) 


Prvý rok na výške bol podobný mojím predstavám o nákupných centrách, plných uliciach (aj keď musím priznať, že vychýrená Obchodná ma dosť šokovala), či neznámych ľuďoch, ktorí neriešia aký máte strih vlasov alebo farbu siloniek. 


A potom to prišlo. Myslím, že v tretiaku alebo štvrtáku. Keď mi došlo, že Bratislave ja táká, ako ju opisovala pred pár rokmi Janka. Nudná. Ako hovorí, pre študenta je akurát, ale vychovávať v tomto meste svoje deti si nevie predstaviť. 


Prešla som si všelijakými obdobiami. Jedným z nich bolo aj "Nutné utiecť z Bratislavy!" (aj ďalšie dva výkričníky). Kvôli uliciam, ktoré nie sú také plné ako sa mi pred pár rokmi zdali. Kvôli obchodným centrám, ktorým sa radšej vyhýbam. Kvôli ľuďom, ktorí do vás vrážajú, keď ledva stojíte na nohách. Kvôli predavačkám, ktoré gúľajú očami, keď ich poprosíte o pomoc. Kvôli architektúre, ktorá sa vám zo Slavína zdá taká katastrofálna. A v neposlednom rade kvôli spomienkam, ktoré vás pri niektorých miestach prenasledujú a nenechajú spať. 


Toto obdobie trvalo dlho. A myslím, že čiastočne trvá dodnes. Včera som však objavila miesto, ktoré mi pomohlo na chvíľu "Nutne utiecť z Bratislavy!" utlmiť. Letnú čitáreň mestskej knižnice. Zašitú v centre Bratislavy a zároveň v tichu stromov a lavičiek. A ľudí čítajúcich knihy či časopisy (mnohé z nich knižnica na mieste poskytuje zadarmo). Vychutnávajúcich si teplý letný deň.


A v tom meste bol zrazu pokoj. Ako by človek bol ďaleko od tých nahnevaných ľudí a preplnenej MHDčky. Od chladných obchodných domov a vyvreskujúcich pubertiakov. 


Bratislava je otrasná. Priznávam. Názor som na ňu nezmenila. Ale mesto tvoria miesta, kde sa človek dokáže cítiť viac svoj. Miesta, kde človek vie, že viac pre danú chvíľu netreba. Miesta, ktoré (ako ju môj muž nazýva) bradavicu na Dunaji robia mestom, kde je ľuďom dobre. Mestá tvoria tieto miesta. Treba už len hľadať ďalšie.

streda, 3. augusta 2011

S kvetmi a knihami

Raz bude dobre. Hovorím si.
Budeme tam, kde sme vždy chceli byť.
So živými kvetmi vo váze v našej kuchyni.

Raz bude dobre. Hovorím si.
Budeme tam, kam patríme.
Medzi poličky s našimi knihami.

Raz bude dobre. Hovorím si.
A tá hmla pominie. To všetko, čo hustne okolo, bude preč.
Lebo musí. Lebo musí.

Za čo všetko treba ešte bojovať? Pýtam sa.
Ku komu mám volať? Kto bude počuť ten dnešný plač?
Kto pochopí ako sa pokoj mení na chaos?

Raz bude dobre. Hovorím si.
S čarbanicami na stenách. S tvojou rukou v mojej dlani.
V našom svete plnom radosti.

(S našim svetlom v tom sivočiernom svete.)

Raz bude dobre. Hovorím si.
A pýtam sa prečo by nemalo. 

sobota, 30. júla 2011

Vo vlaku



Tam človek stretne kadekoho. Aj matku s dieťaťom posedávajúc na podlahe chodby. Títo súrodenci (nie, nie, tento blog nemá byť fotoblogom) však mali trochu iné šťastie. Ak sa to šťastím samozrejme dá nazvať. So svojou matkou sedeli v kupé, kde hľadali atrakcie na skrátenie cesty. Jednou sa stal pán s vozíkom predávajúci snikersky či kávu. Tým, ktorí mali chuť a (samozrejme) peniaze. 


Ich matka nemala ani jedno ani druhé. (Aspoň tak sa javila.) Svojim krikom a rukami im dostatočne dávala najavo, že žiadna sladkosť nebude. Tak si tieto okaté detiská (pre upozornenie - zdrobneniny používam v opačnom zmysle ako väčšina ľudí) krátili cestu aspoň pohľadom na to, čo možno chceli. Možno. 


Vo vlaku človek stretne kadekoho. Aj dievča, ktoré vytiahne mobil a odfotí si deti, ktoré sa jej páčia. Ktoré majú tváre prilepené k vlakovému oknu a sledujú krajinu okolo. Deti, ktoré sa smejú a objímajú. Lebo. Jedno veľké lebo. Deti, ktoré by možno tú snikersku aj chceli, ale matkin krik na celý vagón bol dostatočným signálom. 


A potom sa obe schúlili na jednom sedadle a zaspia. Unavené všetkým naokolo. Aj tým dievčaťom, ktoré si ich pre radosť odfotilo.

štvrtok, 28. júla 2011

Začiatok. Nezačiatok. Je to tu



Hovorí sa, že je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť. (Otrepané klišé. No a čo? Od istého obdobia mám klišé rada.) Preto som sa rozhodla, že tento blog neblog (ktovie kam to s ním dotiahnem) začnem fotkou. Fotkou môjho leta. Miestami smutného, miestami veselého. Ale môjho. Shakespearovského. Novinárskeho (symbolizuje ho kniha od Rachmana). Piateho leta v Bratislave.