pondelok 30. apríla 2012

O obrovskej láske, čo bude vzorom

Občas svet naplní obrovská láska. Taká, čo neexistuje v každom čase a na každom mieste na zemi. 

Láska, ktorú môžu tvoriť dvaja ľudia. Lebo chcú, vedia, musia.

Takí boli aj oni. Najlepší prastarí rodičia na svete. Starajúci, milujúci, ako z rozprávky. 

Neexistuje priestor, na ktorom by som mohla opísať to, čo bolo medzi nimi. 

Neexistujú slová, ktoré by to všetko mohli obsiahnuť. Vyjadriť, čo pre mňa znamenali. Aký príklad mi dali. 

Ako veľmi som chcela, aby boli čo i len malou súčasťou života môjho Chlapa. 

Nestihli sme to. Ani pri jednom, ani pri druhom. Lebo tak to Ten hore zariadil. 

Chcel ich mať oboch pri sebe. Chcel, aby boli opäť spolu.

Aby sa opäť mohli doťahovať s takým pohľadom ako vtedy, keď sme u nich doma sedeli všetci za stolom. 

Ako vtedy, keď sme sa smiali na humore, ktorému rozumeli len oni. 

Lebo sa poznali tak, ako sa mohli len tí, čo spolu strávili desiatky rokov.

Ako vtedy, keď sa jeden druhého držali. A starali sa o seba. 
Do poslednej chvíle.

Odišiel starký. V zime. Keď vonku padal sneh. A vlaky viezli ľudí nevedno kam. 

A dnes večer odišla aj starká. Lebo to bez neho nebolo ono. Lebo všetko to stratilo tie farby, tie vône, tú silu, čo jej dával on. 

Odišli. Jeden za druhým. Lebo tak to Boh chcel. A všetko ostatné bude podstatné až neskôr. 

nedeľa 22. apríla 2012

Za kormidlo v suknici

Začalo sa otepľovať a to je signál pre našu skriňu (z dôvodu jej dočasného vlastníctva som jej pre istotu nedala meno), že nohavice na chvíľu odložím a vytiahnem svoje sukne. Celý týždeň som však rozmýšľala ako sukňu skombinovať s Evou. 

Po poslednej skúsenosti, keď som šla Evu prevetrať s jedným kratším kúskom odhaľujúcim kolená, mám rešpekt. Dodnes totiž presne nechápem, prečo sa mi všetci páni (starší aj mladší) z cesty odstupovali a s úsmevom sa mi zdravili. 

Hľadala som inšpiráciu na weboch venovaných vzdialeným príbuzným mojej milovanej Eve. Našla som pár odvážnych slečien, ktoré si v tomto smere veria (úprimne, niektoré až priveľmi) a nezastavia ich ani slizké pohľady ľudí okolo. Veď posúďte sami.



Kodaň dáva viacero možností ako vystúpiť z radu. Stačí na to aj krátka sukňa a silonky, ktoré odkrývajú aj to, čo by za normálnych okolností nemali.



Ktovie ako by slečna vyzerala spredu po tom, čo by sa poriadne uvelebila na bicykli. 



Na cajgeľ! Aj keď mrzne, aj keď sneží, na počasí nezáleží!



Čierne hrubé silonky by aspoň čiastočne vyriešili moju dilemu. 



A veľká taška v prednom košíku by zrejme zakryla aj tajnú (čiernu) farbu vykúkajúcich nohavičiek. 



Kombinácia týchto šiat a tohto dopravného prostriedku by ma skutočne zaujímala zo všetkého najviac.



Stratiť sa medzi taxíkmi v NYC nie je také jednoduché ako v Bratislave, ale za pokus stoja minimálne šaty nad kolená.


Takže hor sa do toho. Akokoľvek.

štvrtok 19. apríla 2012

Maniere vlasové a letné

Takmer vždy pred objednaním sa k svojej šikovnej Zuzke (kaderníčke, o ktorej som písala tu) stojím pred niekoľkými výzvami - len sa podstrihnúť, ostrihať sa úplne alebo konečne poslúchnuť prosby mamy, ktorá chce mať z dcéry dcéru s dlhými vlasmi. 

Neviem síce ako dopadne zajtrajšie strihanie, ale ak sa nepodarí prekonať prosby mojej mamy v tomto prípade, urobím tak v lete.

A Zuzke dám na výber pár krásnych slečien, ktoré ma svojou výborne upravenou hrivou inšpirujú každý deň. 


Prvou z nich je Emma Watson. Mladá slečna, ktorá sa pod nožničkami zmenila na nepoznanie. A určite v tom najlepšom významne.


Keď bežal Harry Poter (doteraz nepoznám pointu tejto takzvanej rozprávky pre dospelých) a moje spolubývajúce na intráku si podávali knihu s posledným dielom od Rowlingovej, poznala som ju len z prepínania pomedzi reklamy v sobotu popoludní. A potom sa zrazu ostrihala. A reklama na Burberry s touto krásavicou vtedy visela na všetkých križovatkách v Londýne a ja som pred jednou vtedy zastala s naozaj otvorenými ústami a doslova čumela na tú nádheru. 

Z Emmy Watson je krásna mladá slečna aj vďaka tomu, čo nosí na hlave.


Do Carey Mulligan som sa zaľúbila už pri filme Never Let Me Go. Ktovie, či vtedy rozmýšľala nad krátkymi vlasmi, ja som si už vtedy predstavovala s blonďatými a rozcuchanými vlasmi, ktoré jej padajú do očí. 

Urobila tak až na začiatku roku 2011, keď sa ostrihala vraj kvôli svojej kariére. Dievča z filmu An Education nechala vo filme a zasnúbila sa s chlapom, ktorého si berie tento mesiac.

Možno mi jej imidž krátkovlasej nevesty pomôže vyriešiť záhadu, čo na jej mieste (dúfam) o pár rokov budem s vlasmi robiť ja. 


Michelle Williams je nielen skvelá herečka, ale aj krásna žena. Plné pery a výrazné lícne kosti sú ideálnou kombináciou pre nožničky a šikovnú kaderníčku, ktorá vie, čo s nimi. 

Michelle zjavne starne do krásy. Od filmu Blue Valentine až po My Week With Marilyn vyzerá lepšie a lepšie. A nemôžu za to len úlohy, ktoré v nich stvárňuje. 

Aj ona sa pridáva do skupiny žien, ktoré rúcajú staré známe - dievča má mať dlhé vlasy. Veľká vďaka za to.


Múza. Myslím, že nie len veľkého Jeana- Luca Goddarda. 

Jean Seberg nikdy vo svojom utrápenom živote nevyzerala lepšie ako keď  jej vlasy merali len pár centimetrov.

V pásikavom tričku predávajúc New York Herald Tribune jej vtedy patrili nielen Paríž, ale celý svet. A mohol za to aj fakt, že vyzerala úplne inak ako ostatné herečky. Len sa nebála skúsiť viac ako bolo zvykom.

štvrtok 12. apríla 2012

Navštívil ma Paríž, bodkovaný

Dnes ma navštívil Paríž. Úplne nečakane si otvoril dvere na Francúzskom inštitúte. A po kurze ma s úsmevom čakal na vrátnici. 
S obrovskou ozdobou  na čiernom kabáte, so živým kvetom v ruke a 
s najkrajším náramkom na svete. 


Prišla za mnou Mikyta z Mikyta Créatrice de Bijoux. Presne tá, čo má na facebooku napisané "Habité á Paris" a "Travaillé a Mikyta / Créatrice de Bijoux". Tá mladá žena, ktorá ma svojou osobnosťou úplne pohltila. Tá, čo jej červený rúž pristane tak ako nikomu. Tá, ktorá robí skvelé veci a dáva im hebrejské mená. Tá, čo vymyslela vlastné uzle a pozvala ma na kávu do milovaného mesta.


Ona mi urobila náramok. Tento. Bodkovaný. Hodvábny. Už iba môj. 






A celý večer patril iba jemu. Jej. Parížu. A tomu skvelému pocitu.

pondelok 9. apríla 2012

Supplément vintage alebo návrat do starých časov

Pred Veľkou nocou som sa zahrabala do jednej zásuvky v mojom stole. Nieže by som praktizovala nejaké predveľkonočné upratovanie, to v žiadnom prípade. Ale zásuvka sa pod všetkými výpismi z účtov prehýbala a ledva sa dala otvoriť.

Upratujem rada. Nie kvôli samotnej potrebe, ale pre to, že občas musím vypnúť hlavu, nemyslieť na všetko, čo ma čaká prevrátením strany v diári – od obsadených víkendov na dva mesiace dopredu až  po termíny, ktoré svietia modrou fixkou na míle ďaleko.

Začala som preto zo zásuvky vyťahovať všetky veci, ktoré niekoľko rokov využívali jej priestor vrátane všetkých zákutí a tajných skrýš. Okrem pasteliek, fixiek a farebných pier, ktoré mi pripomenuli detské časy, som našla aj pár spomienok na gymnázium. Na tie časy, keď som dostávala jednotky z literatúry, nosila dlhé vlasy a košele, ktoré sa mi vôbec nehodili.  

Všetko mi to pripomenuli fotky z maturitných oznámení. Aj tie som našla a smiala sa sama na sebe. Na košeli, vymaľovaných očiach aj dĺžke svojich vlasov. Vybrala som teda tie, ktoré znesie aspoň internet.

Ten odzbrojujúci úsmev mi hádam zostal. Aj keď zuby neukazujem tak často ako sa na tejto fotke môže zdať. 

V porovnaní s prítomnosťou lícne kosti ustúpili do úzadia (a viac si človek domyslí). Tie malé hodinky na poličke zapadajú s prachom. A čierny lak už dávno nenosím. Veď prečo by som?
Ach, tie dlhé vlasy. Na strednej som patrila medzi dievčence, čo lámali rekordy - nielen v počte frajerov, ale aj v dĺžke vlasov. 

A v tej košeli dnes len maľujem plot okolo domu. Tá by už ani vo vintage obchode nezožala úspech. 
Pýtam sa - o čom je táto fotka? 

Mamu pri pohľade na ňu viditeľne zalieva vnútorné teplo, ale človek sa čuduje a hľadá dôvody prečo? Okej, mala som dlhé vlasy, ktoré dnes zjavne nemám, mala som podprsenku, ktorú som používala skôr ako doplnok, a mala som úsmev, ktorý dnes zdá sa nedosiahnem ani po fľaši bieleho. 


A boli to fajn časy. Aj keď som si poničila všetky mihalnice a kreslila si linku na spodné viečka, aby som zakryla vek alebo nevyspelosť alebo ktoviečo...

utorok 3. apríla 2012

Jar/leto, bicykle a vietor vo vlasoch


Klišé? No a čo? Pre leto sa predsa odpúšťajú aj horšie veci.
A ja sa strašne teším na to, čo príde na kolesách mojej Evy. 
V pásikavých šatách, krátkych vlasoch a s mojim Chlapom za chrbtom.

pondelok 2. apríla 2012

Malé ukážky zo sicílskeho zápisníka alebo ako nepodľahnúť panike v cudzom prostredí

1. Treba si užívať každú chvíľu mimo bratislavského časopriestoru. Nie neustále venovať svoj voľný čas predstavám, ako sa čo najskôr dopraviť na letisko a chytiť prvé lietadlo smerujúce z tejto krajiny.

2. Chytiť sa každej príležitosti hovoriť cudzím jazykom – rozumej angličtina a poľština (áno, Poliaci sú skutočne všade). Nezabúdať na staré známe – nikto učený z neba nespadol – a necítiť sa trápne po anglickej vete s troma zle vyčasovanými slovesami. Utešovať  sa vedomím, že Taliani sa angličtinu nikdy nenaučia.

3. Neprepadať panike, keď dostanete izbu s najnesympatickejšou a najviac afektovanou dievčinou na celom ostrove. V ľuďoch treba predsa hľadať to dobré. Takže, keď vás o druhej v noci zobudí zapnutím veľkého svetla v izbe  a „náhodou“ vám zhodí notebook na zem, nehľadajte súvislosti medzi jej výzorom a výzorom vašej „obľúbenej“ spolubývajúcej zo slovenskej hrudy.

4. Keď zvyčajne fajčíte slimky, v žiadnom prípade si nekupujte normálne cigarety. Ani keby to boli jediné cigarety v obchode. Hrozí vám totiž, že po zvýšenom počte pre vás nie normálnych cigariet za deň, prídete v 5. deň o hlas.

5. Keď sa všetci fotia, foťte sa s nimi. Chcete predsa aby na vás nezabudli. Usmievajte sa, certe zuby a tvárte sa šťastne. Čím viac, tým lepšie. Nezabudnite na afektovanú angličtinu a ich skvelý syr, pridajte hurónsky smiech a určite budete múzou všetkých chlapcov na fotke. Aj tých, čo tam nie sú, ale stoja opodiaľ.

6. Po dychvyrážajúcom komplimente o vašej kráse od novej fínskej kamarátky sa nečervenajte. V tme to aj tak nevidno. Pekne poďakujte a uvedomte si, že vo Fínsku by ste popri všetkých blondínkach boli s čiernymi vlasmi a čiernymi očiskami raritou či ohrozeným druhom.

7. Nakoniec všetkých tuho vystískajte. Utrite si o nich vaše spotené ruky a pot z horúčky, ktorá sa dostavila posledný deň krásneho výletu a uistite ich, že si určite napíšete. Ba čo viac. Určite sa stretnete. Raz určite. Sami totiž dobre viete, že určite si môžete dať tak maximálne za klobúk a pridať si pár nových kamošov na facebook. Tam to totiž aj končí. Bodka.

Ale inak bolo fajn. :)