Sprvu som sa trochu bála. Veď varenie/pečenie/akékoľvek kuchtenie je z môjho pohľadu obrovská zodpovednosť. Nechcem predsa ľudí otráviť alebo pred nich postaviť tanier s niečím, čo sa na jedlo nebude ani trochu podobať. Povedala som si však - dievča, raz musíš začať. A vynechajúc slepačiu (či zeleninovú?) polievku, ktorá patrí medzi moje obľúbené jedlá (áno, na mastné mäsko pri pozvánke do nóbl reštiky zabudnite) som začala tak trochu po japonsky.
A tu je výsledok:
Medzi najdôležitejšie ingrediencie treba započítať ochotu a trpezlivosť (miestami netrpezlivosť) môjho brata a prácu minimálne jedného rodinného príslušníka vo firme, kde je základom čínska palička a sójová omáčka.
Ostatné je už len v rukách Božích a v pamäti, ktorá postup dúfajme do mesiace nezabudne.