Ako sa nám Miró nasťahoval do kúpeľne

Veci začínajú mať svoje miesto. Aj v kuchyni sa už pomaly orientujem, aj keď na roky rokúce bude tento priestor doménou môjho chlapa.


Začali sme žiť v našom byte. Počúvať našu hudbu. (Francúzske rádio.) Utierať prach na našich poličkách a kupovať si kvety do provizórnej vázy od našej fľaši vína.

Našli sme miesto Miróovi, lebo k nám prišiel až z NYC. Robí spoločnosť sviečkam pri vani. A zatiaľ sa jemu aj nám v kúpeľni pozdáva.


Aj keď mnoho vecí a dejov okolo nás nie je na plných 100%, aj keď často pre prácu nestíhame spať a nemáme sa ani čas rozprávať, sme spolu v našom hrade. Našom. V tom, ktorý sme si vysnívali pred dvoma rokmi. A žijeme. Pre seba. 

O búrkach na juhu

Mám rada búrky. 


Také, čo prídu znenazdajky, nízko visia nad zemou, a potom spustia svoje ťažké kvapky o veľkosti palca na nohe. Ale aj také, ktoré počuť dlho zdiaľky. Pri tých sa mi od detstva výborne učilo. Pamätám sa, ako som s papiermi rozloženými po mojom modrom koberci sedela pri balkónových dverách a učila sa nemecké slovíčka. Išlo mi to vtedy mne-neprirodzene ľahko. 


Keď sa brat skrýval pri hrmení a bleskoch pod naše veľké ťažké schody, skrývala som sa tam s ním. Nie preto, že by som sa bála ako on. Naopak. Aby som ho svojimi výkrikmi vyľakala ešte viac. 


Poslednú dobu prší veľa a ťažko. Oblaky už nevládzu tolerovať teploty nad 35° ani u nás na juhu. A každý večer zavlažia hrušky a jablone v našej záhrade. 


Včera sme si s mamkou otvorili balkón v kuchyni a rozložili si všetky noviny, časopisy a katalógy po našom okrúhlom stole s malými solničkami v strede. Bolo nám dobre. Pili sme egrešovú minerálku a pri hrmení sa občas pozreli na seba. 


Mám rada atmosféru doma, aspoň tú kuchyňovú. So šálkami kávy, vyloženými nohami na vedľajšej stoličke a mojou mamou, ktorú v  jej dobrote a láske netromfne nič na svete. 

Harmonizovaná farebnosť

Žltá. 

Modrá. 

Červená.

Už len párkrát sa vyspíme.

A sme tam. Vo svojom.