Na začiatku som si povedala, že nič iné ako Paríž nechcem. Nakoniec som však nasadla do lietadla do Lyonu. Pre niekoľko podstatných dôvodov som si dovolenku (rozumej tri týždne) šetrila na mesto, ktoré pretínajú dve rieky. Na mesto, ktoré mi svojimi širokými bulvármi pripomína Paríž, pri pohľade na kopce a domy, ktoré ich zdobia, Florenciu.
Som tu druhý deň a pomaly si zvykám. Na to, že Francúzi po obede jedia syr (nech sa deje čokoľvek), že iný ako francúzsky jazyk neuznávajú (Aux armes, citoyens, Formez vos bataillons!), že (takmer) všetci Francúzi sa skvelo obliekajú bez ohľadu na vek. Ale najskôr všetko po poriadku.
Prišla som sa sem učiť. A aj preto, že som potrebovala byť sama so sebou, prekonať isté bloky, naučiť sa sama plánovať výlety, jednoducho starať sa o seba.
Po niekoľkých hodinách na tomto mieste môžem povedať, že sa mi tu páči. Že som si vybrala dobre a že veľký Paríž mi neutečie. Že mi tu bude proste dobre.
Po niekoľkých hodinách na tomto mieste môžem povedať, že sa mi tu páči. Že som si vybrala dobre a že veľký Paríž mi neutečie. Že mi tu bude proste dobre.
Keďže som za niekoľko hodín v tejto krajine zažila asi všetky stereotypy francúzskeho národa, rada sa s nimi podelím. Najskôr to bol syr ako tretí chod. Samozrejme na stole nechýbala bageta, z ktorej si človek mohol odtrhnúť kedykoľvek mal chuť.
Neskôr nasledovala večera v typicko-netypickej japonskej reštaurácii, kde prišla na radu téma cudzích jazykov. Rodený Francúz odmietol akékoľvek argumenty, že na svete sa ľudia učia aj iné jazyky ako francúzštinu a že aj angličtina je sem-tam potrebná. Nie, nerobím si srandu.
A nakoniec to bol dnešný trh. Klasický francúzsky trh s množstvom syrov, salám, koláčov aj kvetov. A na tom trhu boli všetci Francúzi v košeliach. Vynikajúco oblečení, či už mali 30 rokov alebo 60. O ženách nehovoriac. Tie nosia na nohách mokasíny, balerínky alebo vysoké podpätky. Jasné, nájdu sa aj také, čo majú conversky alebo inú športovú obuv, ale tých je minimum. A všetci nosia saká! Saká! Saká! (Škoda, že tie svoje som si nechala doma, teraz medzi nimi vyzerám ako pretekár.)
Nedeľný trh v Lyone bol ako z filmu. Z každej strany niekto niečo ponúkal. Všetko to voňalo a malo farby. Nikde sa nedala nájsť zhnitá zelenina alebo ovocie. Zvädnuté kvety alebo smradľavé syry. Zo všetkých strán to voňalo, usmievalo sa na vás a lákalo na pohľad aj kúpu. Našli by ste tam všetko - od hríbov, cez ryby, syry, kvety. Niektoré kvetinárky si spievali, iné len kričali "Allez."
Na druhej strane rieky bol trh s bižutériou (obrovské nebezpečenstvo!), s hračkami a obrazmi. Ženy si skúšali krásne prstene, iné ako nájdete u nás na Slovensku, deti sa s otvorenými ústami dívali na hračky, ktoré som ani ja nikdy nevidela, a tí bohatší si obzerali obrazy, sochy a zaujímavé umelecké diela. Cítila som sa ako vo filme. A veľmi sa mi tam páčilo.
A nielen preto mám pocit, že som v tejto krajine mala byť už dávno. Že je to krajina, kde som sa mala narodiť. Že je to krajina, kde sa možno vždy budem cítiť ako imigrant, lebo nemám skvelý prízvuk a nenarodila som sa tu, ale je mi tu dobre.
A nielen preto mám pocit, že som v tejto krajine mala byť už dávno. Že je to krajina, kde som sa mala narodiť. Že je to krajina, kde sa možno vždy budem cítiť ako imigrant, lebo nemám skvelý prízvuk a nenarodila som sa tu, ale je mi tu dobre.
Uvidím teda, ako to celé bude pokračovať. Zajtra ma čaká pohovor s riaditeľom jazykovej školy a zaradenie do skupiny ľudí, ktorí sa poznajú a medzi ktorých vtrhnem ja. A samozrejme ma čaká niekoľko galérii a múzeí. Ale najskôr francúzština, takže Vive la France!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára