Niekedy si myslím, že istí ľudia sú pre mňa súdení.
Okrem môj Chlapa (áno, vyhlasujem to bez hanby) je to aj môj veľmi dobrý priateľ. Taký ten, s ktorým sa rozprávam, keď mi je ťažko, taký ten, čo ma vezme v daždi k teplému čaju. Taký ten, čo mi povie obrovské a skutočné pravdy, ktoré neklamú, nezavádzajú. A dokonca sú jasné ako facka. Taký je môj Priateľ.
Občas má svoje starosti aj on. Nechce zachraňovať svet, chce len pomôcť ľuďom, čo sú zacyklení vo svojich problémoch, ako to povedal "vo svojich sračkách", z ktorých sa nedokážu sami vymotať. Do ktorých ich ťahajú ich partneri, rodičia, kolegovia. Dnes sme sa preto stretli. Dali si v centre ťažký obed. Ale bolo nám spolu vynikajúco, tak ako takmer vždy.
Povedal mi svoje starosti, ja som mu povedala tie svoje. A znova medzi listy našich príbehov vkladal (svoje) veľké pravdy.
- Problémom dnešnej doby je, že si nevážime chvíle, ktoré máme, ale dívame sa do budúcnosti. A tak nám kopec vecí uniká. Žijeme pre niečo, čo ani nemáme a možno ani nebudeme mať. -
On to samozrejme povedal o desať stupňov krajšie a sofistikovanejšie. A ja som sa na neho len dívala, pila svoju kofolu a nemala som slov.
Občas sú také stretnutie na nezaplatenie. Najmä keď máte konečne pocit, že vás niekto počúva, že niekto hovorí slová, ktoré majú zmysel. Niekto, kto nerieši hlúposti a nezmysli našej doby, nášho mesta, kraja, republiky. Niekto, kto hovorí o skutočných ľuďoch, o skutočných problémoch.
Niekto kto vie, kedy hovoriť a kedy mlčať. Lebo to proste a jednoducho vie.
Ďakujem, M.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára