Dlhé rána, krátke noci, už mi nie je pomoci

(Takže ďalší príspevok, ktorý začnem slovom "občas".)

Občas neviem zaspať. Od únavy alebo z ožiarenia (počítačom). Tak ležím v posteli a počítam kvapky padajúce do vane. Hľadám čudné zvuky, ktorých som sa bála, keď sme sa sem presťahovali. 

Keď ležím pod našou perinou, rozmýšľam nad všetkým, čo chcem na druhý deň stihnúť. Myslím na všetky maily, ktoré chcem napísať, odpovede a otázky, ktoré chcem položiť. 

A potom sa zobudím na druhý deň o 7:30 a všetko to stihnem do 10:15 a následne neviem, čo od radosti. 

No dobre... Mám v pláne vysávať, prečítať knihu, nájsť si novú hudbu, urobiť si cvičenie z franiny. Ale nočné úlohy som splnila. Ej juch!

Ale nie o tom som chcela. Chcela som o pár momentoch tohto týždňa a posledného víkendu. 

Celý som ho prerobila a keďže som si chcela krátiť dlhý (áno, extrémne dlhý) pracovný víkend, robila som si z neho fotoreport. Keďže nevlastním najnovší model najvýkonnejšieho mobilného telefónu s ešte lepším fotoaparátom, fotky nie sú najjasnejšie. O to jasnejšie sú motívy, vône a chute, ktoré sa za tými fotkami ukrývajú. 

Náš pracovno-čitateľný víkend sme začali už v piatok. Skúsili sme novú tekvicovú polievku, na ktorú recept som našla tu. Rozhodla som sa totiž viac venovať nášmu jedálničku a hľadať originálne recepty nielen v magazínoch či knihách, kde vás nútia týždeň zháňať ingrediencie z Indie či Japonska.

Tá naša polievka vyzerala trošku inak ako vzorová polievka, keďže nemáme doma ponorný mixér. Ale všetko časom bude. 

Chlapovi veľmi nechutila, za to ja som ju dorazila. Bola sladká a chutná. A recept je najmä pre kuchynských analfabetov. Takže ideálne pre mňa. :)




Skoré sobotné ráno, keď sa všetci ukladajú spať som si urobila kávu, pridala londýnske keksíky, otvorila si diáriky pre prípadne poznámky, ktoré ma mohli napadnúť. Pre prípadne predstavenia, ktoré by sme chceli vidieť. Koncerty, ktoré sa v našom okolí plánujú. Šesť hodín ráno, keď sa všetci ponárajú do svojich teplých perín som začala tráviť so svojim studeným noteboom. Aspoň, že chuť piť kávu sa mi vrátila. Tá ma totiž zachránila.

Kávu som v popoludňajších hodinách vymenila za víno. (Nie každý totiž žije s východniarom. U nás totiž víno tečie prúdom.) Diárik bol už zaprataný novými plánmi. Sviečka už stratila časť svojho knôtu a moja nálada sa spolu so zvyšujúcou únavou začala zlepšovať. Nie, nebolo to len tým vínom. 

Môj brat je blázon do varenia. Posledný rok trávil každú nedeľu v kuchyni a pripravoval nám originálny obed. Mamkine rezne ho totiž prestali baviť, za čo sa ona patrične urazila. Ale je verejným tajomstvom, že sme sa zmene všetci potešili. Väčšinou to totiž stálo za to. 

Raz urobil niečo japonské, experimentoval aj s kombináciou čokoláda - mäso. Urobil aj tie Ikeou preslávene mäsové guľky (tie jeho boli v skutočnosti lepšie). 

Najnovšie sa vrhol do pečenia. Neviem ako, ale dostal sa k jednoduchému a vynikajúcemu koláču Gâteau au Chocolat. A keďže recept je skutočne úplne jednoduchý, skúsili sme ho aj my. A zamilovali si ho hneď na prvý pokus. Vôbec totiž nemusí byť sladký (Chlap zámerne použil len horkú čokoládu) a ideálne sa hodí k rannej alebo poobednej káve. My sme použili tento recept. Avšak piekli sme ho 40 minút, plus vrch koláča som poliala rozpustenou čokoládou (viď. obrázok vyššie). 

Ooo, áno, áno, začína ma to celé hrozne baviť.

A najbližšie by sme chceli tento koláč robiť budúci týždeň, keď sa nám minú bratislavské rožky, ktoré obaja ľúbime a ktoré majú najnovšie vážnu konkurenciu. 

A pre mäsožravcov tu ešte máme moju obľúbenú Wok-kena-homa. Mám veľmi rada toto jedlo. Chlap do toho posledne pridal mne nie veľmi obľúbené orechy (v normálnom prípade žiadne totiž nejem). Konkrétne arašidy a madle. Ale bolo to chutné a vôbec mi to nevadilo. Takisto sme tam dali všetko, čo chladnička a Tesco dali. 




Takže kulinárske okienko, ktoré malo byť pôvodne zhrnutím ťažkého pracovného víkendu, končím so želaním Dobrej chute. 

A nezabudnite hľadať inšpiráciu, často sa totiž ukrýva v zaprášených knihách.