Francúzske vlaky chodia aj na juh

V Lyone sa rozpršalo a ja som si na byte zapla radiátor a pod neho postavila premočené topánky. Vonku prší husto a pomaly, skoro tak ako by padal drobný sneh. Bicykel som odložila a kúpila si lístky na metro. Mesto tak spoznávam pomalšie, nedýcham vône, čo sálajú z každého obchodu. Aj preto, že zdravie mi je prednejšie. 

Svoje meniny vo Francúzsku som totiž strávila v posteli - s vreckovkami, liekmi a nervozitou. Na druhý deň som totiž mala ísť na juh. Do miest, o ktorých som už toľko počula, ale ani raz tam nebola.

Menšie mesto Nîmes vzdialené od Lyonu len dve hodiny ukrýva monumenty, ktoré by človek hľadal v talianskom Ríme. 

Najlepšie zachované Koloseum na svete alebo antický chrám sú tie najväčšie atrakcie s dlhými radmi na lístky. Samozrejme, bola som tam aj ja, ale okrem týchto miest som sa túlala uličkami, našla malé námestia, ukryté obchody, fontány pre troch ľudí a bola sama. Samota mi občas liezla na nervy. Keď som si sadla na menej rušnú ulicu, kúpila si čokoládovú palacinku a pila džús. Deň som trávila len s červeným ruksakom a termoskou plnou horúceho čaju. 

Smutno mi bolo aj vtedy, keď som sa sama túlala galériami a múzeami a nemala sa s kým rozprávať o obrazoch. Keď som videla rodiny s deťmi, ktoré sa tešili, že sú spolu. Ja som bola sama a samotu som občas zaháňala počúvaním hudby alebo spievaním si na prázdnej ulici. 

Nîmes, ako bývalú súčasť rímskeho impéria, netvoria len antické budovy, ale aj parky, kde Francúzi hrali Pétanque, ale aj ulica fontán, kde sa naháňali deti a kde ľudia trávili ďalší zo svojich voľných dní. 

Na druhý deň ráno, keď mesto ešte spalo a hore bolo len zopár tých, čo sa postarali o čerstvé pečivo v boulangerie, som prešla celým mestom až na stanicu, odkiaľ mi šiel vlak ešte južnejšie. Vybrala som sa totiž na Montpellier. 

Mesto ma najskôr sklamalo. Na stanici totiž nemali mapu, a tak som začala prenasledovať skupinku amerických turistov smerujúcich do starého mesta. Nakoniec som však našla Place de la Comédie, kde je turistické centrum a odkiaľ som sa pustila mestom až k parku. Tak ako je vo Francúzsku zvykom, cez víkend tam bol trh. Všetko, čo Francúzi doma nechceli a nepotrebovali predávali za nehorázne ceny. 

Mesto bolo historické, sem-tam gýčové, ale ľudia pôsobili príjemne. V galérii Musée Fabre sa ma dokonca jeden pán opýtal, čo hľadám, pretože tak dlho som čumela do mapy. 

Juh zmyl všetky moje predsudky o Francúzoch. Každý, koho som sa spýtala na cestu alebo na niečo iné, bol milý a príjemný. Nikto ma neodbil a neposlal preč za to, že som bola len turistkou s malým červeným ruksakom na chrbte. 

Čo však nie je, môže byť. Cez víkend ma totiž čaká Paríž. Predpovede hlásia dážď, otvorené galérie, kaviarne a kopec nových ciest. Tentokrát tam však nepôjdem sama. Beriem so sebou dve spolužiačky z iného kontimentu.

Takže francúzske prázdniny pokračujú a nielen Lyon čaká.