Trvalo mi dlhšie zvyknúť si na nový (dočasný) režim vo Francúzsku. Zvyknúť si, že chodiť spať po polnoci sa neoplatí, lebo na hodinách sa potom ťažšie sústredím. Trvalo mi dlhšie nastaviť sa, že cesta do cieľovej stanice netrvá päť minút tak ako v Bratislave, kde mám prácu za druhým rohom od nášho bytu.
Trvalo mi dlhšie zvyknúť si na pár vecí vo Francúzsku. Prvou z nich bolo naučiť sa, že Francúzi sa z cesty neodstupujú. Kráčajú vpred a hoci sa im z cesty odstúpite, tak to totiž stále robím, nečakajte "Merci". Žiadne totiž nepríde. Ak sa čírou náhodou niekto odstúpi vám a vy sa za to poďakujete, budú sa na vás pozerať ako na blbca. To isté platí aj pri poďakovaní vodičovi, ktorí zastane pred prechodom. V celom Francúzsku totiž platí, že na križovatke majú vždy súčasne s jedným smerom zelenú aj chodci. Nebezpečná skúsenosť, s ktorou sa Francúzi naučili žiť, ktorú rešpektujú a na ktorú si zvykli. Preto, keď odkývam vodičovi ako vďaka, že mi zastavil, sekundu potom rozmýšľam, načo to vlastne robím a čo si asi tak pomyslí. Po vyše týždni v tejto krajine som videla asi len jedného človeka, ktorý urobil podobné gesto.
Druhou špecialitou bola móda. Móda, móda, móda. Žiadna rodená Francúzska na sebe nenosí vyzývavé farby. Všetky nosia čiernu, sivú, modrú, zelenú, hnedú, sem-tam bielu. Svoj šatník budem preto po príchode musieť trošku poopraviť... Ešte že tu mám čierne šaty, tie to v peknom počasí celé zachránia a nebudem tu vyzerať ako "pretekár, vo voľnom čase turista". Francúzsky sa obliekajú vynikajúco. Elegantne, vôbec nie vulgárne, dokonca aj tínedžerky. Ak je niektorá oblečená do tej hnusnej ružovej, čo sa u nás posledné leto rozšírila, väčšinou je tá slečna z nižšej vrstvy a popri tých ostatných elegantných pôsobí vulgárne. Francúzsky nenosia zvieracie vzory. Márnosť, vďaka Bohu za to, že existuje národ, ktorý to vidí podobne ako ja. Rovnako ako krikľavé farby aj zvieracie vzory nosia vulgárne a nevkusne oblečené ženy. Čo tam po tom, že je to otázka vkusu. Zabudnite na zvieracie vzory, prosím prosím.
Francúzsky fajčia. A tie, čo nefajčia si zapália každú chvíľu. Francúzsky sú chudé. Ak som za tieto dni videla tri tučné ženy boli to buď turistky (väčšinou Američanky), prisťahovalkyne (väčšinou z východu, ale skôr toho ďalekého) alebo postaršie panie z francúzskej dediny na konci sveta. Je to vraj aj kvôli tomu, že žijú v neustálom strese. Merde, či tie slovenské nežijú? A vyzerajú tak? Nie, nevyzerajú. Okrem toho, že obe skupiny žien trepú domov ťažké nákupy, chodia do práce, starajú sa o domácnosť, deti, úlohy,..., tie skupinu sú neporovnateľné. A ja musím zistiť, prečo to tak je.
Ďalšou vecou, na ktorú som si musela zvyknúť bolo jedlo. Bagety! Tie chutia ako bagety aj na druhý deň a ani v najmenšom nepripomínajú gumu tých slovenských. Croissanty sú v porovnaní s tými našimi väčšie, chrumkavejšie, ale keď do nich zahryznete, nespadne vám z nich polovica na zem. A tie čokoládové! A keď sú teplé! Neexistuje na svete nič lepšie! Preto si ich dám zajtra na raňajky. Tak!
Vive la France po druhé.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára