Vonku prší podobne ako pred dvoma týždňami, keď som sa spolu s dvoma mladými slečnami terigala po Paríži. Samozrejme, nebolo to také bežné teriganie, bolo parížske. A už len ten prívlastok dáva celej tej vete zvláštny punc.
Mala som vtedy asi šesť rokov, možno menej, keď sa moja stará mama po smrti starkého vybrala na cestu po Európe. Vo veľkom dome, kde sme sa nasťahovali, lebo mama tak chcela a lebo mala na to sakramentské dôvody, sme čakali na starkin príchod. V tom obrovskom dome, ktorý je stále mojim domovom a kde mám stále svoju izbu so svojimi knihami a kvetmi, sme čakali na človeka, ktorý tú cestu príšerne potreboval. Keď prišla, zmenila vo mne pár vecí. A urobila to originálne - obom nám s bratom priniesla nezabudnuteľné hračky. Stále ju mám ukrytú v pivnici v krabici pre (ak Boh dá) moje budúce deti. Tá bábika aj dnes vyzerá úplne inak ako všetko, čo nájdete v obchodoch v strednej Európe. Bábika z Paríža, z mesta, kde raz musím ísť, povedala vtedy starká...
A ja som už pred prvým ročníkom základnej školy mala premyslené sny a plány. A chcela cestovať, spoznávať Paríž a híkať pri pohľade na Champs-Elysées. Trojtýždňový pobyt vo Francúzsku bol preto správnym dôvodom ísť tam znova - štvrtýkrát. Nikdy som nemala šťastie na to, aby som tam žila dlhšie ako pár dní. Nikdy som nemala šťastie a guráž na to, aby som si zbalila kufre a šla bývať do mesta, kde sa cítim úplne inak ako kdekoľvek inde.
Do Paríža som preto išla znova. Hoci len na dva dni. Aby som sa presvedčila, že všetko je podobné, ak nie rovnaké ako keď som mala pätnásť a šla tam prvýkrát. Aby som zistila, že v Paríži pribudlo pár mostov. Že Monet má v Musée d´Orsay stále svoje miesto s výhľadom na Sacre Coeur. A že Parížanky sú stále úplne iné ženy ako tie, čo nájdete inde vo svete...
Na svete môžete milovať množstvo miest. Môžete sa tam cítiť všelijako od Ground Zero v New Yorku až po mešitu al-Aksá v Jeruzaleme. Môžete mať svoje obľúbené miesta, lavičky, stoličky v parku. Svoje obľúbené kaviarne, pekárne aj kníhkupectvá. Ale som presvedčená, že na svete vám môže patriť len jedno m(i)esto, kde je pre vašu dušu úplne nepodstatné, či prší alebo svieti slnko. Či vás v metre obťažujú bezdomovci alebo vám lezú na ulici na nervy turisti....
Pre mňa je francúzska metropola miesto, kde sa môžem túlať s holými rukami a cítiť sa tam ako boháč. Lebo taký je Paríž. Mesto, kde je síce káva predražená, no chutí úplne inak. Lebo na kulisách v živote záleží, hoci nemusia mať večnú trvácnosť.
No o tých v Paríži viem, že prežijú úplne všetko.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára