Nepísala som takmer dva mesiace. Tak som si dnes pod ľahkosťou rannej práce osladila kávu londýnskymi keksíkmi Sainsbury´s a povedala som si, že aj keď len o tulipánoch napíšem. Veď keď mám tú kreatívnu slinu, prečo ju nevyužiť na tomto mieste.
Mám rada kvety. Najmä tie od svojho chlapa, ktoré dostanem len preto, že vonku prší či fúka vietor. Len tak. Bezdôvodne. Lebo chce. A preto sú moje najobľúbenejšie.
Mám rada kvety. Aj od tých druhých, čo si občas spomenú, že kvety sú vhodný dar pre každú príležitosť. Aj preto, že len tak prejdu našim prahom. Tie posledné som dostala teraz, v polovici decembra, a urobili mi ohromnú radosť. Lebo sú žlté a lebo sú to tulipány.
Po zdá sa vydarenom stretnutí našich priateľov mi na poličke pribudla aj kniha. Taká menšia, červená, šarmantná. Inteligentná a plná obrázkov, z ktorých si hádam raz zoberiem ponaučenie a začnem sa obliekať tak, aby som zapadla do parížskeho davu. Modro-bielo bez farebných čeleniek a jahôd na hlave. Veď hovorím si, že už aj žena chcem byť. Hľadám preto inšpirácie, košele, nohavice aj doplnky. Lebo veď nie každý deň je nedeľa. Ale mohla by byť.
A ak to aspoň trochu upokojí situáciu za oknami, hrdo vyhlasujem, že nemám ani jeden vianočný darček pre mojich. Dokonca aj s tými decembrovými narodeninovými meškám už pár dní.
Snažím sa menej spať, aj keď mám v očiach žilky potrhané. Stihnúť všetko, čo treba a konečne dopiť aj rannú kávu. Hoci studená je zdravšia. A aj menej vonia. Takže viac chutí. :)
A lúčim sa, kým nedám dokopy myšlienky o Rusku, ktoré sme s chlapom dobíjali pred treskúcou zimou, čo tam dorazila pred troma týždňami.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára