štvrtok 25. augusta 2011

V ústrety dažďu za oknami

Kráčala som tou cestou azda miliónkrát. Na skúšky, ktorým predchádzali prednášky. Na kávu, pred ktorou nastali zblíženia.


Odprevádzala som rodičov z parkoviska. Vláčila kufor hore (aj dolu) schodmi. 


Sedávala som na tráve, keď som sa učila na Dejiny. Opierala sa o lavičku, keď som smútila.


Dnes tam už žiadne nie sú. Nie sú ani schody, ktorými som sa nachodila dosť. Už je len tráva, na ktorej budem sedávať s knihou aj bez nej. So svojim mužom a našimi úsmevmi. Plánmi a snami. 


Lebo bolo načase. Lebo sme si prešli všetko, čo bolo treba. Lebo konečne za tými nejasnými dňami vidno dážď za oknami. Tie dni, keď nám bude dobre. 


A lepšie. Bezpodmienečne. 


Dobalené. Všetko, čo je potrebné. Premiestnené. Tašky, ktoré nás čakajú na novom mieste. Nové. Ako skriňa, čo nám vonia v izbe. Modré a žlté. Lebo tak sme to chceli. My. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára