Kráčala som tou cestou azda miliónkrát. Na skúšky, ktorým predchádzali prednášky. Na kávu, pred ktorou nastali zblíženia.
Odprevádzala som rodičov z parkoviska. Vláčila kufor hore (aj dolu) schodmi.
Sedávala som na tráve, keď som sa učila na Dejiny. Opierala sa o lavičku, keď som smútila.
Dnes tam už žiadne nie sú. Nie sú ani schody, ktorými som sa nachodila dosť. Už je len tráva, na ktorej budem sedávať s knihou aj bez nej. So svojim mužom a našimi úsmevmi. Plánmi a snami.
Lebo bolo načase. Lebo sme si prešli všetko, čo bolo treba. Lebo konečne za tými nejasnými dňami vidno dážď za oknami. Tie dni, keď nám bude dobre.
A lepšie. Bezpodmienečne.
Dobalené. Všetko, čo je potrebné. Premiestnené. Tašky, ktoré nás čakajú na novom mieste. Nové. Ako skriňa, čo nám vonia v izbe. Modré a žlté. Lebo tak sme to chceli. My.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára