Nedokonalci alebo ako čítať noviny z druhej strany

Myslel si nebodaj niekto, že novinári sú dokonalí? Áno, stavajú sa do pozície hudobných kritikov, odborníkov na  Blízky východ alebo jadrových fyzikov. Ale priznajme si, málo z nich je vyštudovaných práve v danom obore. Niektorí sa o štúdiu na Katedre žurnalistiky viackrát uchádzali a neuspeli (často skloňovaný prípad Štefana Hríba) alebo iní sa o takéto štúdium radšej ani nepokúšali (veď prečo aj?) a rovno vyštudovali niečo úplne iné (prípad môjho obľúbeného Tomáša Prokopčáka, ktorý sa s titulom z filozofie venuje vede a kultúre).


Mnohí novinári (nech už majú titul z čohokoľvek) píšu o životoch ľudí za hranicami našej krajiny, iní sa venujú tým, ktorí sa trápia u nás doma. Ale pri čítaní novín sa len máloktorí konzument zamyslí nad tým, že aj za menom či skratkou na konci článku sa môže ukrývať príbeh človeka. Kto by si spojil článok s menom Mirek Tóda azda s najkrajším obdobím v živote tohto novinára? (Nedávno sa mu narodil syn.) Alebo kto by si pomyslel pri príspevkoch od Jany Shemesh, že táto žena v súčasnosti bojuje s mnohými démonmi?


(Áno, hovorím o redakcii, v ktorej momentálne pôsobím a ktorú mám nadovšetko rada. Ale o tomto dnes nechcem hovoriť.)


Tom Rachman svojim literárnym debutom Nedokonalci (The Imperfectionists) prinúti nejedného čitateľa nazerať na noviny aj takýmto spôsobom. Príbehy, vyrozprávané v knihe, sú akýmsi obrazom života novinárov. Nie však takých, čo zachraňujú hladujúce deti v Afrike či tých čo podnikajú nebezpečné cesty do Afganistanu. 


Redaktori medzinárodného denníka so sídlom v Ríme bojujú skôr so svojimi osobnými problémami, ktoré sa im v redakcii úspešne darí utajiť. Výnimkou je (z časti) azda len Arthur Gopal, autor nekrológov. 


Ostatných necháva Rachman napospas ich vzťahom, ktoré pitvá do hĺbky a často nekompromisne. Ten, kto sa na prvý pohľad zdá silnou osobnosťou, bojuje za dverami svojho bytu so svojimi komplexmi. 


Bývalý novinár svojich hrdinov stavia do komplikovanejších pozícii, ironizuje, vysmieva sa im. Ale niektorých aj ľutuje, či smúti s nimi. Poprepletáva ich osudy s úplnou ľahkosťou, aby na záver knihy  čitateľ pochopil aj to, čo mu možno nechtiac uniklo. Novinárske prostredie pritom neruší prílišnými opismi. Dôležité sa totiž odohráva v hlavách ich zamestnancov. 


Kniha Nedokonalci je čítaním na ľahké letné dni, aj keď jej hrúbka (cez 300 strán) môže nejedného nadšenca odradiť. Avšak ten, kto sa do jej čítania pustí, na záver porozumie návodu ako nazerať na noviny z druhej strany.