sobota 6. augusta 2011

Bratislavský spleen

Keď moja kamarátka Janka študujúca na bilinguálnom lýceu v Bratislave jedno nedeľné popoludnie odchádzala na autobus, povedala som jej ako jej závidím. Že je v Bratislave, že študuje v meste, kde sa niečo deje. V meste, kde sa nemusí zdraviť každej osobe, ktorú stretne, tak ako je to u nás v (malých) Dudinciach zvykom. (Človek sa tak občas pozdraví aj nemeckým pacientom zmýliac si ich s domácimi.)


O pár rokov sme na autobus do Bratislavy nasadali spolu. Ja s veľkým nadšením, ona utrápená, že ju to v Bratislave nudí a potrebuje zmenu. Študovať na strednej a na výške v jednom meste dá človeku zabrať. (Vyriešila to tento rok, keď odišla na semester do Švédska.) 


Prvý rok na výške bol podobný mojím predstavám o nákupných centrách, plných uliciach (aj keď musím priznať, že vychýrená Obchodná ma dosť šokovala), či neznámych ľuďoch, ktorí neriešia aký máte strih vlasov alebo farbu siloniek. 


A potom to prišlo. Myslím, že v tretiaku alebo štvrtáku. Keď mi došlo, že Bratislave ja táká, ako ju opisovala pred pár rokmi Janka. Nudná. Ako hovorí, pre študenta je akurát, ale vychovávať v tomto meste svoje deti si nevie predstaviť. 


Prešla som si všelijakými obdobiami. Jedným z nich bolo aj "Nutné utiecť z Bratislavy!" (aj ďalšie dva výkričníky). Kvôli uliciam, ktoré nie sú také plné ako sa mi pred pár rokmi zdali. Kvôli obchodným centrám, ktorým sa radšej vyhýbam. Kvôli ľuďom, ktorí do vás vrážajú, keď ledva stojíte na nohách. Kvôli predavačkám, ktoré gúľajú očami, keď ich poprosíte o pomoc. Kvôli architektúre, ktorá sa vám zo Slavína zdá taká katastrofálna. A v neposlednom rade kvôli spomienkam, ktoré vás pri niektorých miestach prenasledujú a nenechajú spať. 


Toto obdobie trvalo dlho. A myslím, že čiastočne trvá dodnes. Včera som však objavila miesto, ktoré mi pomohlo na chvíľu "Nutne utiecť z Bratislavy!" utlmiť. Letnú čitáreň mestskej knižnice. Zašitú v centre Bratislavy a zároveň v tichu stromov a lavičiek. A ľudí čítajúcich knihy či časopisy (mnohé z nich knižnica na mieste poskytuje zadarmo). Vychutnávajúcich si teplý letný deň.


A v tom meste bol zrazu pokoj. Ako by človek bol ďaleko od tých nahnevaných ľudí a preplnenej MHDčky. Od chladných obchodných domov a vyvreskujúcich pubertiakov. 


Bratislava je otrasná. Priznávam. Názor som na ňu nezmenila. Ale mesto tvoria miesta, kde sa človek dokáže cítiť viac svoj. Miesta, kde človek vie, že viac pre danú chvíľu netreba. Miesta, ktoré (ako ju môj muž nazýva) bradavicu na Dunaji robia mestom, kde je ľuďom dobre. Mestá tvoria tieto miesta. Treba už len hľadať ďalšie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára