V ústrety dažďu za oknami

Kráčala som tou cestou azda miliónkrát. Na skúšky, ktorým predchádzali prednášky. Na kávu, pred ktorou nastali zblíženia.


Odprevádzala som rodičov z parkoviska. Vláčila kufor hore (aj dolu) schodmi. 


Sedávala som na tráve, keď som sa učila na Dejiny. Opierala sa o lavičku, keď som smútila.


Dnes tam už žiadne nie sú. Nie sú ani schody, ktorými som sa nachodila dosť. Už je len tráva, na ktorej budem sedávať s knihou aj bez nej. So svojim mužom a našimi úsmevmi. Plánmi a snami. 


Lebo bolo načase. Lebo sme si prešli všetko, čo bolo treba. Lebo konečne za tými nejasnými dňami vidno dážď za oknami. Tie dni, keď nám bude dobre. 


A lepšie. Bezpodmienečne. 


Dobalené. Všetko, čo je potrebné. Premiestnené. Tašky, ktoré nás čakajú na novom mieste. Nové. Ako skriňa, čo nám vonia v izbe. Modré a žlté. Lebo tak sme to chceli. My. 

Nedokonalci alebo ako čítať noviny z druhej strany

Myslel si nebodaj niekto, že novinári sú dokonalí? Áno, stavajú sa do pozície hudobných kritikov, odborníkov na  Blízky východ alebo jadrových fyzikov. Ale priznajme si, málo z nich je vyštudovaných práve v danom obore. Niektorí sa o štúdiu na Katedre žurnalistiky viackrát uchádzali a neuspeli (často skloňovaný prípad Štefana Hríba) alebo iní sa o takéto štúdium radšej ani nepokúšali (veď prečo aj?) a rovno vyštudovali niečo úplne iné (prípad môjho obľúbeného Tomáša Prokopčáka, ktorý sa s titulom z filozofie venuje vede a kultúre).


Mnohí novinári (nech už majú titul z čohokoľvek) píšu o životoch ľudí za hranicami našej krajiny, iní sa venujú tým, ktorí sa trápia u nás doma. Ale pri čítaní novín sa len máloktorí konzument zamyslí nad tým, že aj za menom či skratkou na konci článku sa môže ukrývať príbeh človeka. Kto by si spojil článok s menom Mirek Tóda azda s najkrajším obdobím v živote tohto novinára? (Nedávno sa mu narodil syn.) Alebo kto by si pomyslel pri príspevkoch od Jany Shemesh, že táto žena v súčasnosti bojuje s mnohými démonmi?


(Áno, hovorím o redakcii, v ktorej momentálne pôsobím a ktorú mám nadovšetko rada. Ale o tomto dnes nechcem hovoriť.)


Tom Rachman svojim literárnym debutom Nedokonalci (The Imperfectionists) prinúti nejedného čitateľa nazerať na noviny aj takýmto spôsobom. Príbehy, vyrozprávané v knihe, sú akýmsi obrazom života novinárov. Nie však takých, čo zachraňujú hladujúce deti v Afrike či tých čo podnikajú nebezpečné cesty do Afganistanu. 


Redaktori medzinárodného denníka so sídlom v Ríme bojujú skôr so svojimi osobnými problémami, ktoré sa im v redakcii úspešne darí utajiť. Výnimkou je (z časti) azda len Arthur Gopal, autor nekrológov. 


Ostatných necháva Rachman napospas ich vzťahom, ktoré pitvá do hĺbky a často nekompromisne. Ten, kto sa na prvý pohľad zdá silnou osobnosťou, bojuje za dverami svojho bytu so svojimi komplexmi. 


Bývalý novinár svojich hrdinov stavia do komplikovanejších pozícii, ironizuje, vysmieva sa im. Ale niektorých aj ľutuje, či smúti s nimi. Poprepletáva ich osudy s úplnou ľahkosťou, aby na záver knihy  čitateľ pochopil aj to, čo mu možno nechtiac uniklo. Novinárske prostredie pritom neruší prílišnými opismi. Dôležité sa totiž odohráva v hlavách ich zamestnancov. 


Kniha Nedokonalci je čítaním na ľahké letné dni, aj keď jej hrúbka (cez 300 strán) môže nejedného nadšenca odradiť. Avšak ten, kto sa do jej čítania pustí, na záver porozumie návodu ako nazerať na noviny z druhej strany.

Bratislavský spleen

Keď moja kamarátka Janka študujúca na bilinguálnom lýceu v Bratislave jedno nedeľné popoludnie odchádzala na autobus, povedala som jej ako jej závidím. Že je v Bratislave, že študuje v meste, kde sa niečo deje. V meste, kde sa nemusí zdraviť každej osobe, ktorú stretne, tak ako je to u nás v (malých) Dudinciach zvykom. (Človek sa tak občas pozdraví aj nemeckým pacientom zmýliac si ich s domácimi.)


O pár rokov sme na autobus do Bratislavy nasadali spolu. Ja s veľkým nadšením, ona utrápená, že ju to v Bratislave nudí a potrebuje zmenu. Študovať na strednej a na výške v jednom meste dá človeku zabrať. (Vyriešila to tento rok, keď odišla na semester do Švédska.) 


Prvý rok na výške bol podobný mojím predstavám o nákupných centrách, plných uliciach (aj keď musím priznať, že vychýrená Obchodná ma dosť šokovala), či neznámych ľuďoch, ktorí neriešia aký máte strih vlasov alebo farbu siloniek. 


A potom to prišlo. Myslím, že v tretiaku alebo štvrtáku. Keď mi došlo, že Bratislave ja táká, ako ju opisovala pred pár rokmi Janka. Nudná. Ako hovorí, pre študenta je akurát, ale vychovávať v tomto meste svoje deti si nevie predstaviť. 


Prešla som si všelijakými obdobiami. Jedným z nich bolo aj "Nutné utiecť z Bratislavy!" (aj ďalšie dva výkričníky). Kvôli uliciam, ktoré nie sú také plné ako sa mi pred pár rokmi zdali. Kvôli obchodným centrám, ktorým sa radšej vyhýbam. Kvôli ľuďom, ktorí do vás vrážajú, keď ledva stojíte na nohách. Kvôli predavačkám, ktoré gúľajú očami, keď ich poprosíte o pomoc. Kvôli architektúre, ktorá sa vám zo Slavína zdá taká katastrofálna. A v neposlednom rade kvôli spomienkam, ktoré vás pri niektorých miestach prenasledujú a nenechajú spať. 

Toto obdobie trvalo dlho. A myslím, že čiastočne trvá dodnes. Včera som však objavila miesto, ktoré mi pomohlo na chvíľu "Nutne utiecť z Bratislavy!" utlmiť. Letnú čitáreň mestskej knižnice. Zašitú v centre Bratislavy a zároveň v tichu stromov a lavičiek. A ľudí čítajúcich knihy či časopisy (mnohé z nich knižnica na mieste poskytuje zadarmo). Vychutnávajúcich si teplý letný deň.


A v tom meste bol zrazu pokoj. Ako by človek bol ďaleko od tých nahnevaných ľudí a preplnenej MHDčky. Od chladných obchodných domov a vyvreskujúcich pubertiakov. 


Bratislava je otrasná. Priznávam. Názor som na ňu nezmenila. Ale mesto tvoria miesta, kde sa človek dokáže cítiť viac svoj. Miesta, kde človek vie, že viac pre danú chvíľu netreba. Miesta, ktoré (ako ju môj muž nazýva) bradavicu na Dunaji robia mestom, kde je ľuďom dobre. Mestá tvoria tieto miesta. Treba už len hľadať ďalšie.

S kvetmi a knihami

Raz bude dobre. Hovorím si.

Budeme tam, kde sme vždy chceli byť.

So živými kvetmi vo váze v našej kuchyni.

Raz bude dobre. Hovorím si.

Budeme tam, kam patríme.

Medzi poličky s našimi knihami.

Raz bude dobre. Hovorím si.

A tá hmla pominie. To všetko, čo hustne okolo, bude preč.

Lebo musí. Lebo musí.

Za čo všetko treba ešte bojovať? Pýtam sa.

Ku komu mám volať? Kto bude počuť ten dnešný plač?

Kto pochopí ako sa pokoj mení na chaos?

Raz bude dobre. Hovorím si.

S čarbanicami na stenách. S tvojou rukou v mojej dlani.

V našom svete plnom radosti.

(S našim svetlom v tom sivočiernom svete.)

Raz bude dobre. Hovorím si.

A pýtam sa prečo by nemalo.