Vnútorný výplach v jazzovom prevedení

Znova mám svoje čudné obdobie. Veľa plačem, rozmýšľam a počúvam jazz. Francúzsky, americký, ale najmä ten, čo hrajú na francúzskej stanici Fip.

Som skôr sama so sebou ako s niekým iným. A keď už k socializácii dôjde, stojí to za to. V pozitívnom aj negatívnom zmysle.

Minulý týždeň sme napríklad mali redakčnú párty. Ej juch. Prišla som tam v čase, keď čašníčka hosťom (rozumej takmer celej redakcii) povedala, že "budget sa vyčerpal". A moji kolegovia boli trikrát veselší ako ja. A áno, mohli za to poloprázdne džbány, či poloplné poháre. Nasledujúce ráno som pochopila pár vecí. Na firemnej párty pijem len víno, lebo som dostatočne príčetná, aby som netancovala medzi kolegami, či nevyčítala šéfovi slabý plat, viac roboty a celkový bordel v práci. Na firemnej párty pijem len víno, lebo sa dozviem množstvo tajomstiev, ktoré si pamätám na rozdiel od ľudí, ktorí mi ich zdelili. Na firemnej párty pijem len víno, lebo viem kedy mlčať a kedy nahodiť šarmantný úsmev...

Socializácia tento týždeň mala pozitívnejší nádych. Strávila som hodiny so svojim drahým priateľom. A uvedomila si, že k vzťahom pristupuje inak ako moje okolie. Áno, vyplýva to aj z jeho zamestnania. Po dlhej chvíli som mala pocit, že ma niekto počúva, že v debate som rovnocenným partnerom, že niekomu záleží na mojich slovách a neabsorbuje ich len na päť sekúnd. Sedeli sme za obrovským stolom tesne vedľa seba. A nie len fyzicky, ale aj vnútorne. Vonku pršalo a ja som mala konečne pocit, že za takýchto ľudí sa oplatí bojovať. Že za takýchto priateľov som ochotná rozdať sa tak ako kedysi. Kedysi pred týmto období...

Včera sa ma pri káve spýtal môj blízky priateľ, ako sa mám. Odpovedala som striedmo: "Prežívam ťažké obdobie, ale nechcem o tom hovoriť, lebo viem, že si nesvoj, keď mám slzy v očiach." Pozrel sa na mňa a ťažko chcel meniť tému, vyjsť z tej ostrej zákruty, kde veľa možností nezostáva. Vedel však, že by som celú tú nádrž v sebe dlho neudržala. A tak som počúvala, smiala sa a pila kávu. Snívala. A chcela aby to stretnutie trvalo ďalšiu hodinu. Aby sme si povedali o všetkých knihách, ktoré sme cez leto prečítali, aby sme si povedali o novej hudbe, ktorú sme objavili, aby sme sa smiali ako v tej chvíli, keď vytasil imaginárnu gitaru a ja som sa smiala na celý podnik. 

Prežívam ťažké obdobie, lebo si uvedomujem, že priatelia tu nie sú na každú chvíľu. Že majú svoje svety, kde miestami patrím, miestami nie. Prežívam ťažké obdobie vnútorných dialógov, hypotetických scenárov, pádov a sklamaní. Snažím sa myslieť na to, že nie všetci za to stoja, a o to viac sa sústrediť na včerajší výrok, že "priateľov si vyberáš".

Preto idem hľadať. Možno medzi riadkami v knihách, s ktorým trávim viac času ako by som chcela, možno v novej záľube. A možno ich nakoniec nájdem a budem sa opäť smiať. A tešiť sa na niečo, čo dáva zmysel na dlhšie ako na polroka.