Niekedy sa veci hýbu dopredu strašne pomalým tempom. Niekedy sa nám dokonca zdá, že viac ako dopredu, cúvajú. A v živote nám spôsobujú viac trápenia ako radosti. Niekedy sa kvôli nim nevieme nadýchnuť. Spať. Či jesť. Ale sú to pre nás vždy sny, za ktorými chceme ísť. Niekedy možno ťažšími cestami a často hlavou proti múru a proti zástupu všetkých okolo.
A práve preto ma o pár minút čaká Francúzska, čo mi možno raz pomôže splniť môj sen. Ten sen, ktorý pred mnohými rokmi začala moja mama, keď mi kúpila knihu Francúzština pre samoukov a napísala do nej najkrajšie venovanie, aké mi kedy kto napísal. A potom ma zobrala do Paríža.
Možno sa tam raz vrátim, ktovie. Možno nie, ale za tým snom si chcem ísť. Lebo sny by človek mal mať. Aj keď nemá talent na jazyky, aj keď nie je narodený pod šťastnejšou hviezdou, čo mu uľahčí kopec vecí v živote.
So zastrúhanou ceruzkou a francúzsko-slovenským slovníkom si idem urobiť druhú kávu, pripraviť si pár múdrych fráz vo francúzštine a snažiť sa. Nevzdávať sa a dýchať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára