Mám rada búrky.
Také, čo prídu znenazdajky, nízko visia nad zemou, a potom spustia svoje ťažké kvapky o veľkosti palca na nohe. Ale aj také, ktoré počuť dlho zdiaľky. Pri tých sa mi od detstva výborne učilo. Pamätám sa, ako som s papiermi rozloženými po mojom modrom koberci sedela pri balkónových dverách a učila sa nemecké slovíčka. Išlo mi to vtedy mne-neprirodzene ľahko.
Keď sa brat skrýval pri hrmení a bleskoch pod naše veľké ťažké schody, skrývala som sa tam s ním. Nie preto, že by som sa bála ako on. Naopak. Aby som ho svojimi výkrikmi vyľakala ešte viac.
Poslednú dobu prší veľa a ťažko. Oblaky už nevládzu tolerovať teploty nad 35° ani u nás na juhu. A každý večer zavlažia hrušky a jablone v našej záhrade.
Včera sme si s mamkou otvorili balkón v kuchyni a rozložili si všetky noviny, časopisy a katalógy po našom okrúhlom stole s malými solničkami v strede. Bolo nám dobre. Pili sme egrešovú minerálku a pri hrmení sa občas pozreli na seba.
Mám rada atmosféru doma, aspoň tú kuchyňovú. So šálkami kávy, vyloženými nohami na vedľajšej stoličke a mojou mamou, ktorú v jej dobrote a láske netromfne nič na svete.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára