sobota 30. júla 2011

Vo vlaku



Tam človek stretne kadekoho. Aj matku s dieťaťom posedávajúc na podlahe chodby. Títo súrodenci (nie, nie, tento blog nemá byť fotoblogom) však mali trochu iné šťastie. Ak sa to šťastím samozrejme dá nazvať. So svojou matkou sedeli v kupé, kde hľadali atrakcie na skrátenie cesty. Jednou sa stal pán s vozíkom predávajúci snikersky či kávu. Tým, ktorí mali chuť a (samozrejme) peniaze. 


Ich matka nemala ani jedno ani druhé. (Aspoň tak sa javila.) Svojim krikom a rukami im dostatočne dávala najavo, že žiadna sladkosť nebude. Tak si tieto okaté detiská (pre upozornenie - zdrobneniny používam v opačnom zmysle ako väčšina ľudí) krátili cestu aspoň pohľadom na to, čo možno chceli. Možno. 


Vo vlaku človek stretne kadekoho. Aj dievča, ktoré vytiahne mobil a odfotí si deti, ktoré sa jej páčia. Ktoré majú tváre prilepené k vlakovému oknu a sledujú krajinu okolo. Deti, ktoré sa smejú a objímajú. Lebo. Jedno veľké lebo. Deti, ktoré by možno tú snikersku aj chceli, ale matkin krik na celý vagón bol dostatočným signálom. 


A potom sa obe schúlili na jednom sedadle a zaspia. Unavené všetkým naokolo. Aj tým dievčaťom, ktoré si ich pre radosť odfotilo.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára