Na svete je pár jedincov, ktorí boli obdarení dokonalými vlasmi. Nech už vietor fúka z ktorejkoľvek strany. Moja osoba však do tejto skupiny nikdy nepatrila.
Boli časy a boli dievčiny, za ktorými som chodila s obrázkami (väčšinou to bola Audrey Tautou) a slovami – Takto to chcem. V mnohých prípadoch to tak sprvu aj vyzeralo. Kým sa vlasy neumyli alebo v horšom prípade, kým si človek neľahol do postele. Samozrejme, poznala som aj jednu (tú radím do poslednej – najnižšej kategórie), ktorá mi moju rovnú ofinu chytila a urobila z nej schody. Tie však v jej prípade viedli do pekla. Aspoň toho slovného.
A potom boli tie, ktoré síce vedeli strihať ofiny aj zvyšok prameňov pekne zarovno, ale nevedeli strihať moje vlasy. Tie, ktoré sú ťažké do gumičky, husté pre žehličky a divoké pre lak. Takže po prvom zmytí všetkých prípravkov, ktoré mi naniesli šikovné ruky dievčiny z druhej kategórie, som často plakala. Zapínala si všetky neposlušné vlasy sponkami a nechcela vyjsť z izby.
Sú to však už takmer dva roky, čo som ju objavila. Jednu z predstaviteliek prvej a najlepšej kategórie. Žiaľ najslabšie zastúpenej. S úsmevom priznávam, že ma k nej doviedol brat. (To ten ju objavil a chcel aby som ju skúsila. O mojej úchylke k vlasom a strihom vedel zjavne skôr než ja.) S vlasmi pod plecia a s obrázkom fešandy s veľmi zaujímavým strihom som za ňou prišla. Vtedy ako prvá kaderníčka po dotyku mojich vlasov povedala, že to nepôjde. So zdvihnutým obočím a otázkou prečo som na ňu pozrela a chcela odísť. No ona odpovedala presne to, čo som mala počuť dávno pred tým. Presne to, čím som sa v minulosti mohla vyhnúť všetkým tým sponkám a gumičkám, ktoré ako Carrie Bradshaw hovorí, ženy nenosia.
Ostrihala ma vtedy prvýkrát. A potom druhýkrát. A tretí. A ďalší. A ďalší. A stále kratšie a kratšie. Aj napriek všetkým tým varovaniam mojich priateľov, že mi to nepristane, že s tým bude veľa roboty a že takto ako to je, je to najlepšie. A Zuzka len strihala, kosila strojčekom a prednedávnom si ma odfotila z každej strany s vyhlásením: „S tebou pôjdem na súťaž.“ Sama dobre vie, že nebudem namietať. Pretože už nemám strach pri umývaní vlasov. Už nemám strach z nesprávnych lakov. A nebojím sa ani pri pomyslení na to, že mám kratšie vlasy ako môj brat.
Sponky a gumičky som vyhodila. A tiež som si zvykla, že ma moja babka oslovuje chlapča. Bez ostychu sa cítim viac žensky takto ako s vlasmi po plecia. A aj keď ma občas mama pri raňajkách v sobotu víta so slovami, že mám hniezdo na hlave ako malí chlapci po prebudení v škôlke, páči sa mi mať vykosený krk, ale aj počúvať, že vyzerám inak ako devy s vlasmi po lopatky.
A Zuzke kade chodím robím reklamu. Pretože som pochopila, že dobrá kadernica nie je tá, ktorá vie ostrihať, ale tá ktorá vie, čo si s vašimi vlasmi môže dovoliť.
