Hor sa do objavovania stratených zákutí

Hoci žijem v meste, ktoré môjmu srdcu nie je blízke, rada v ňom spoznávame nepoznané a pre niektorých obľúbené miesta. 

Najnovšie som zahorela túžbou napísať si zoznam miest, kde by som rada zavítala a urobila si vlastný názor navzdory všetkým odporúčaniam a likeom na facebooku. 

Za posledný rok sa v Bratislave otvorilo niekoľko nových kaviarní, ktoré sa hneď obchytali na blogoch a stali sa povinnou jazdou tých, ktorí chcú ukázať svoju novú kabelku, či nový obal na iPhone. 

Z tých miest sa stal druhý McDonald´s (áno, teraz myslím na známu kaviareň Shtoor), kde nedostane to, čo by ste tam dostali pred rokom, keď bolo toto miesto menej známou destináciou turistov, blogerov a všetkých tých, čo si chceli dať na facebooku novú zástavku - Kde sa práve nachádzam. Kvalita limonád či domácich koláčov poklesla a o (asi) snažiacej sa obsluhe je tiež zložité niečo pekné napísať. Hoci je pravda, že som v týchto kaviarňach celé leto nebola, veľmi neverím v zázraky. Aspoň v tejto oblasti.

Cez leto otvorili na Panskej dve kaviarne - Mondieu a Fúza. Kým do prvej viac z princípu nevkročím (rozumej - okopírovali moje obľúbené St. Germain a majú arogantnú obsluhu), v druhej sa rada nachádzam. Aspoň s ľuďmi (mojej duše) blízkymi. Niektorí ľudia s ich obsluhou nemajú zľutovanie a kaviarni sa pre svoje nervy vyhýbajú. Ja do Fúza však chodím rada.

Ale aby to nebolo len o miestach poznaných, tu sú dve, kde zavítam tento týždeň, aby som ich objavila a poriadne preskúmala aj svojimi hnedými očami. 

Pre tento týždeň som si preto zvolila Moje na Dunajskej - zdá sa inteligentnú kaviareň s domácou kávou a Gaudi kaviareň s krásnym španielskym interiérom na Bazovej. 

Lovu zdar!

Ako Beatles prevalcovali jednu dušu

Mávam obdobia. Tak ako som už písala. Tie obdobia sa väčšinou viažu na konkrétnu hudbu. Piesne, pri ktorých mi zviera vnútro. Miestami ťažko, až sa nevládzem nadýchnuť, miestami veselo, keď tancujem okolo nášho stola v kuchyni. Už niekoľko týždňov (asi to bude aj pár mesiacov, mali by ste sa na to spýtať môjho chlapa) žijem s mladíkmi z Liverpoolu. Úprimne, keby mi minulý rok niekto povedal, že budem posadnutá Beatlesákmi, asi by som sa strašne smiala. Ešte začiatkom roka som totiž pri jednej večernej seanse v londýnskom byte krútila očami, keď sme sa o nich bavili. "Beatles? Nemyslíte vážne?!" Vtedy som poznala len Yesterday či Let it be. A potom to jedného skorého rána prišlo. A môže za to Yoko Ono!

Víkendová služba má svoje čaro. Nie, nespočíva v počte odpracovaných hodín, ktoré činia 18 hodín za deň, ale aj v čase strávenom na internete. Jedno skoré sobotné ráno som zablúdila do (samozrejme) kultúrnej sekcie jedného zahraničného webu, konkrétne ku článku o Yoko Ono a jej novej zbierke už ani neviem čoho. Od nej som sa dostala k Lennonovi. A potom to šlo astronomickou rýchlosťou. Najskôr k dokumente o Lennonovi. Vtedy som preklínala McCartneyho. 

Potom som si stiahla ich kompletnú diskografiu a začala čítať o Lennonovi, o Beatles, o McCartneym, o Ringovi aj Georgovi. Počúvala skladby a hľadala si k nim slová, rozmýšľala, čítala o pozadí ich vzniku. Začala prehodnocovať svoj postoj k Yoko. Počúvala slová skladieb, čítala o fotkách albumov, pozrela si ďalší dokument. Takmer isto sa zo mňa stala fanúšička tejto kapely. (Dokonca som si ich dala zahrať aj na firemnej párty.) A zamilovala som sa do niektorých skladieb. A tých lebo mám hneď niekoľko. Lebo to nie sú len skladby o láske, o priateľstve, smrti. Sú to skladby, ktoré (nech to bude znieť akokoľvek klišácky) predbehli svoju dobu. Skladby, ktoré oslovia aj 25-ročného človeka, ktorý si prešiel trip-hopovým obdobím na čele s Massive Attack, či človeka, ktorý dospieval s Moloko.

Ak by som niekedy mala vytvoriť svoj rebríček najlepších skladieb, boli by tam tri piesne od Beatles. Patetickosť nechajte bokom. Tá k tejto kapele vôbec nepatrí. 

Bola by tam skladba You never give me your money - pre slová, melódiu a atmosféru, ktorú tá skladba má - od hrôzostrašne smutnej po celkom optimistickú. 

Bola by tam skladba She came in through the bathroom window - pretože, keď ju počujem, tancujem okolo nášho stola, či si ju spievam nahlas navzdory faktu, že na bicykli prechádzam okolo ľudí.

Bola by tam skladba The Long And Winding Road. Pre slová. Pretože, keď som ju počúvala dookola a rozmýšľala, došlo mi to. Tú skladbu som vo svojom živote zažila niekoľkokrát. Aj vtedy, keď som vo svojej izbe jedného januárového večera sedela na zemi a plakala.

Why leave me standing here, let me know the way. Many times I've been alone and many times I've cried. Anyway you'll never know the many ways I've tried. And still they lead me back to the long and winding road. You left me standing here a long, long time ago.


Preto Beatles. A preto ich obdobie.